Jej rodiskom bola stará škola, kde r. 1872 pribudlo do rodiny chudobného učiteľa ôsme dieťa - Ľudmilka. Na obrázku vidíme spisovateľkin rodný dom, ktorý teraz zdobí pamätná tabuľa.
Dívame sa na rodičov spisovateľky. Otec - Karol Rizner - bol učiteľom, od neho zdedila blízky vzťah k ľudu. Bol to vzdelanec, ktorý sa snažil povzniesť dedinu po hospodárskej stránke, zaslúžil sa najmä o rozkvet ovocinárstva v celom okrese. Známy slovenský bibliograf Ľudovít Rizner bol Podjavorinskej strýcom. Povzbudzoval a podporoval ju v samovzdelávaní i v písaní.
Podjavorinská - ako to bolo vtedy u dievčaťa zvykom - mala minimálne vzdelanie - vychodila školu u svojho otca. Čo nezískala v škole, to jej dávalo hojné čítanie. Poznala slovenskú literatúru - vážila si hlavne Hviezdoslava - z českej literatúry si obľúbila Němcovú a Jiráska. Učila sa po rusky, obdivovala diela Puškina, Lermontova, Turgeneva. Z Puškina na konci života aj preložila niekoľko básní, napr. známy Taťjanin list z Eugena Onegina. V jednom liste Podjavorinská hovorí: „Ruské veci mám už jaksi posvätne rada.“
Písať začala Podjavorinská veľmi mladá. Ako 16-ročná už tajne písala básne i prózu. Doma jej však všemožne zabraňovali v tvorení. Sama na to spomína takto: „Rodičom šlo o to, aby som nepísala. Neuveriteľné, ale v tom čase nadanejšia žena bola považovaná akoby za nie normálnu.“ Tieto jej slová dobre charakterizujú postavenie ženy v minulosti.
Podjavorinská však napriek zákazom píše ďalej a ako 23-ročná r. 1895 vydáva svoju prvú básnickú zbierku: Z vesny života. Ospievala v nej prírodu, vlasť, lásku, vlastne len túžbu po nej. J. Škultéty, literárny kritik, napísal v Slovenských pohľadoch o tejto zbierke: „Väčšina kusov je skutočná poézia... V neveľkej knižke čitateľ nájde ozajstné skvosty lyriky.“
(Na obrázku je Ľudmila Podjavorinská ako 16-ročná, v čase, keď začala písať.)
Ďalšou lyrickou zbierkou Podjavorinskej sú Piesne samoty, ktoré vyšli až r. 1942. Sú to staršie básne, dovtedy roztratené po časopisoch, poznačené väčšinou nevyplnenou túžbou po láske, smútkom, samotou.
Známy slovenský literárny kritik Št. Krčméry takto ocenil túto zbierku: „Vaša Pieseň samoty je smutná, ale upokojuje dušu zvláštnou muzikou. Pravá poézia.“
(Na obrázku je obálka zbierky a Š. Krčméry. Portrét na obálke je z čias vydania knihy.)
Vrcholom Podjavorinskej básnickej tvorby sú Balady, ktoré vyšli r. 1930. V poézii za prvej ČSR, ovplyvňovanej západnými, formalistickými smermi, znamenali veľa svojím zdravým návratom k ľudovej tvorbe ako ku vzoru. Básne ilustroval známy slovenský akademický maliar Martin Benka.
Zbierka vyšla neskôr rozšírená pod názvom Balady a povesti, s drevorytmi T. Gálla.
Prezrieme si teraz niekoľko ilustrácií oboch majstrov k najznámejším básňam z týchto zbierok.
Prvú časť tvoria veselé básne, ktoré ani nemajú charakter balád - napr. Gajdoš Filúz, Filúz a víly, Filúz v pekle, Filúz a strigy. V postave Filúza, ktorý svojimi gajdami vedel všetkým priniesť radosť, každého roztancovať, zachytila Podjavorinská živú ľudovú postavu.
(Na obrázkoch ilustrácie Martina Benku k týmto básňam.)
V ďalšej časti zbierky sa stretávame s typickými baladami. Hovoria napr. o nešťastnej láske - tak v balade Karbunkul mládenec, ktorý z lásky k pyšnej dievčine chcel zniesť zo strmej skaly nádherný kameň, hynie v jazere. V Zlatej húske túži dievča po bohatstve, po zlatom perí húsky, táto túžba ho však nakoniec zahubí.
(Na obrázku sú Benkove ilustrácie týchto dvoch balád.)
O tragédii vojny hovorí balada Siroty. Otec sa lúči so svojimi troma deťmi, lebo musí ísť na vojnu, odkiaľ sa už nikdy k nim nevráti.
Obaja umelci - M. Benka i T. Gáll - zachytili ťažké lúčenie otca s deťmi.
Čakanka je najkrajšou a najľudovejšou baladou. Turci napadnú krajinu, vypukne vojna. Dievča, ktoré sa nemohlo dočkať návratu brata z vojny, zmenilo sa na čakanku a na krížnych cestách ho ako modrý kvietok ďalej márne čaká.
T. Gáll zachytil útok Turkov, M. Benka lúčenie sestry s bratom.
Ľ. Podjavorinská písala od mladi aj prózu - kresby, novely, poviedky z dedinského prostredia. Zdrojom námetov, typov sa jej stalo rodisko - Horné Bzince. O podjavorinskom ľude hovorí: „Vychovaná s ľudom poznám jeho život už do intímnych záhybov, viem posúdiť výšku jeho duchovných schopností, mám takrečeno v oku každý jeho pohyb.“
(Na obrázkoch vidíme ľud z Horných Bziniec.)
Spočiatku písala Podjavorinská prozaické práce ešte poznačené romantizmom, ovplyvňoval ju Svetozár Hurban Vajanský. Postupne sa však vypracovala na kriticko-realistickú spisovateľku. Píše: „Chcem podať svoje figúrky tak, ako rastú - bez náteru pozlátky.“
Na obrázku vidíme dve vydania jej prozaických prác - Postavy a figúrky a V otroctve.
Ideovým a umeleckým vrcholom jej prozaickej tvorby sú poviedky Blud, V otroctve a Žena. Podjavorinská v nich dokázala, že sa jej pohľad na život prehĺbil, ukázala sa v nich blízka realizmu Timravinmu.
Paralelne s vážnymi prácami písala Podjavorinská aj humoristické obrázky z ľudového života. Niektoré uverejňovala pod pseudonymom „Nechtík“. Mnohí sa nazdávali, že sú od Kukučína. K najznámejším patria Sokovia, Fako Ďura Kotúľku, Pod svietňom. Ilustrácia od L. Kellenbergera ukazuje podgurážených kmotrovcov z poviedky „Fako Ďura Kotúľku“, ktorí ani nezbadajú, že im koník - Fako - ušiel. Príhody okolo koňa a charakteristiky osôb nám pripomínajú Kukučínovu Rysavú jalovicu.
Po r. 1918 sa Podjavorinská venovala najmä literatúre pre mládež. Pod menom „Teta Ľudmila“ písala pre deti prózu - najznámejší je Baránok boží, na city pôsobiaci obraz života sirôtky Ondrejka, ktorý trpí v sirotinci, - ale hlavne poéziu. V básňach často zosobňovala zvieratká a vtáčky. Najobľúbenejšou veršovanou rozprávkou je Zajko Bojko s ilustráciami A. L. Salača. Autorka v nej zachytila príhody zajačka od detstva až po jeho šťastnú svadbu.
Sledujme na Salačových obrázkoch niektoré príhody z Bojkovho života!
Po r. 1918 sa Podjavorinská venovala najmä literatúre pre mládež. Pod menom „Teta Ľudmila“ písala pre deti prózu - najznámejší je Baránok boží, na city pôsobiaci obraz života sirôtky Ondrejka, ktorý trpí v sirotinci, - ale hlavne poéziu. V básňach často zosobňovala zvieratká a vtáčky. Najobľúbenejšou veršovanou rozprávkou je Zajko Bojko s ilustráciami A. L. Salača. Autorka v nej zachytila príhody zajačka od detstva až po jeho šťastnú svadbu.
Sledujme na Salačových obrázkoch niektoré príhody z Bojkovho života!
Ďalšou známou básňou pre deti je Čin Čin, príhody vrabca Čima a jeho kamarátky, neskôr ženy Čin Čin.
(Na obrázku vidíme ilustrácie Viery Gergeľovej z tejto básne.)
Pozrime ešte na niektoré vydania Podjavorinskej básní pre deti:
Verše - ilustroval Štefan Cpin,
Zvonky - s kresbami Karola Ondreičku.
Veľa radosti rozdala Teta Ľudmila deťom, krásnym, bohatým jazykom im približovala život kvetov, zvierat, vtákov, celý svet okolo nich.
Na obrázku vidíme Nové Mesto nad Váhom, kde Podjavorinská desaťročia žila a kde r. 1951 aj zomrela. Pochovaná je pod lipami v rodisku, v Horných Bzinciach.
Posledný pohľad na milú, láskavú tvár umelkyne. Za svoju celoživotnú tvorbu bola Ľudmila Podjavorinská menovaná k 75. narodeninám (r. 1947) národnou umelkyňou. Jej poézia - hlavne Balady - próza - vážna i humoristická - a knihy pre deti si to plným právom zaslúžili.
y
