Pamätná tabuľa: Na Sládkovičovom rodnom dome je pamätná tabuľa, ktorou krupinskí občania vzdávajú česť veľkému rodákovi.
Pomník Andreja Sládkoviča v Krupine: V mestskom parku mu postavili pomník.
Pohľad na Banskú Štiavnicu: Najprv vzdelával otec syna sám, neskoršie ho dal na štúdiá. Do strednej školy chodil v Banskej Štiavnici. Štiavnica bola v tom čase mestom viacerých významných škôl, najmä evanjelického lýcea a banskej školy, pri ktorej bol utvorený známy lesnícky ústav.
Lýceum a divadelná budova: Andrej Braxatoris prišiel na lýceum r. 1836. Škola už vtedy mala bohatú tradíciu a získala si dobrú povesť najmä v čase, keď bol jej rektorom osvietenský učenec Ján Seberíni. Braxatoris sa dal zapísať aj do Spolku rečí a literatúry československej, ktorý udržoval písomný styk s bratislavskou Jednotou. Na obrázku vidíme povestné lýceum a divadelnú budovu, kde študenti hrávali divadlo.
Typ starého meštianskeho domu v Štiavnici: Otec, ktorý musel zo skromného učiteľského platu živiť takú početnú rodinu, nemohol synovi poskytovať príspevok na štúdium, preto si mladý Andrej zarábal tak, že vyučoval v bohatých meštianskych rodinách. Študentom lýcea bolo vyučovanie často jediným zdrojom príjmov, no ich účinkovanie malo aj ten význam, že ich prostredníctvom sa šírila slovenská kultúra do meštianskych domov. Tu vidíme starodávny štiavnický meštiansky dom, ktorý vyzerá ako zemianska kúria.
Brána domu Pišlovcov: V jednom z takých domov zoznámil sa Braxatoris s Marínou Pišlovou. Jej otec Pavol Pišl bol bohatý a vážený štiavnický mešťan - garbiar. Marína zasa bola vlastenecky prebudená dievčina, ktorá napr. r. 1840 patrila k siedmim štiavnickým predplatiteľom časopisu Jitřenka. Tu vidíme vchod do domu Pišlovcov.
Bratislavské lýceum: Roku 1840 odchádza Braxatoris na štúdiá do Bratislavy na povestné bratišlavské lýceum, kde sa stal jedným z najhorlivejších členov Literárnej jednoty.
Hodrušské jazerá: Po skončení bratislavského lýcea (1842) musel si Braxatoris zadovážiť peniaze na ďalšie štúdium. Preto sa stal na rok vychovávateľom v Hodruši. Tu sa upevnila jeho láska k Maríne a boli to najkrajšie chvíle, ktoré veľmi podnetne vplývali na jeho poéziu. Už v českých básňach badať veľmi zjavný ohlas tejto šťastnej lásky. Tu vidíme hodrušské jazerá, Sládkovičov obľúbený kút prírody.
Z rodinných pamiatok na Pišlovcov: Potom odišiel študovať, ako mnohí štúrovci, do Nemecka, do Halle. Do Halle napísala Marína Pišlová Sládkovičovi, že ju rodičia chcú vydať za bohatého kupca. Z Halle odišiel za vychovávateľa do Rybárov pri Zvolene. Na brehoch Hrona napísal svoju Marínu. Tam ho stihlo obrovské sklamanie, keď dostal zvesť, že sa mu Marína vydala za medovnikára Grešu. Sklamanie a žiaľ vyvolali mnohé trúchlivé tóny nesmrteľnej básne. Z pamiatky na Marínu podávame obraz dvoch náhrobkov: na prvom pamätná doska rodiny Pišlovcov, na druhom náhrobný kameň Maríny a jej manžela Grešu.
Titulný list Maríny a prvá strana: Keď Marínu prvý raz čítali na schôdzke Tatrína, odsúdili ju ako nenárodnú a príliš subjektívnu. Ale keď roku 1846 vyšla tlačou, stala sa čoskoro najobľúbenejšou knihou štúrovskej mládeže. Tu vidíme titulný list Maríny z prvého vydania, ktoré vyšlo v Pešti, a prvú stranu textu so slávnymi veršami: Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený ...
Prvá strana z prvého vydania Detvana: V Rybároch napísal aj druhú veľkú báseň, ktorou oslávil krásu a mravné hodnoty slovenského ľudu - Detvan. Bola napísaná r. 1846, ale tlačou vyšla až r. 1853.
Fara v Radvani a faximile listu: V revolučnom roku 1848/49 bol už Sládkovič farárom na Hrochoti, neskoršie odišiel na faru v Radvani, kde pôsobil až do smrti. Na obrázku vidíme jeho faru a faximile listu, ktorý Sládkovič písal svojej sestre Málke.
Svätomartiniáda - titulná a prvá strana: V slávnych memorandových dňoch roku 1861 sa Sládkovič aktívne zúčastňoval na národných akciách. Napísal o nich aj veľkú báseň Svätomartiniáda. Prinášame titulný list básne a prvú stranu textu.
Aktá Slov. Nár. zhromaždenia: Na poverenie Matice slovenskej vypracoval ako priamy účastník memorandového zhromaždenia zápisnicu pod názvom Aktá Slov. národného zhromaždenia sv. martinského v dňoch 6. a 7. júna 1861. Na obrázku vidíme poverenie Výboru Matice slovenskej a jednu stranu Sládkovičovho rukopisu.
Hrob na radvanskom cintoríne: Sládkovič zomrel na fare v Radvani 20. apríla r. 1872.
Básnikov obraz z mladosti: Po týchto stručných dátach pristúpime k obrazovému zhodnoteniu jeho diel - Maríny a Detvana. Marínu napísal ani nie dvadsaťpäťročný. Prinášame obrázok z jeho mladosti.
Obálka a prvá strana Maríny z r. 1899: Od roku 1846, keď Marína vyšla prvýkrát, bola vydávaná mnohokrát a jej vydanie vždy znamenalo vážny kultúrny čin v slovenskom národnom živote. R. 1899 začali sa vydávať Spisy básnické Andreja Sládkoviča. Marína tu vyšla v graficky vkusne upravenom vydaní. Na obrázku vidíme obálku z prvého vydania a prvú stranu z vydania z r. 1899
Chmelova vstupná kresba a Venovanie: Marína sa začína venovaním poézie všetkým čitateľom, ktorí si obľúbia "dcérku šumného Hrona". Všimnime si, ako maliar Chmel vyjadril vo vstupnej kresbe básnikov ideál Marínu, ktorá mu je "centrom, živlom, nebom, jednotou".
Text a ilustrácia: Pôsobivo zachycuje maliar básnikov nočný pozdrav Maríne, Jeho tichý pozdrav patrí aj prírode, od ktorej je Marína neodmysliteľná, aj vlasti, ktorú tu stelesňuje Sitno. Prečítajme si básnikove verše a súčasne pozrime, ako túto nočnú náladu vedel stvárniť výtvarný umelec. (Slohy 82, 83 a n. a Chmelova ilustrácia.)
Ilustrácia z Maríny: V slohe 154 až 161 zachycuje básnik v čarovných obrazoch Marínu ako svoju vidinu: "Môj život ona v svojom zavrela, ona vidín mojich obraz". V tejto chvíli sa mu zjavuje ako hronská víla. Prečítajme si slohu 158 a 159; vzrušenosť básnikových citov sa tu prirovnáva k "vodným horám“ - k vlnám. Výtvarný umelec zachytil obraz Maríny uprostred horskej prírody pôsobivým kontrastom bieleho zjavu Maríny a tmavých hôr.
Ilustrácia z Maríny: V slohách 215 a ďalších prináša Sládkovič krásny motív vodnej víly, ktorá vychádza v nočnej samote na breh Hrona a vábi milého do svojho náručia. Do vidiny víly preniesol básnik obraz svojej Maríny. (Slohy 228 a 229 a ilustrácia Viliama Chmela.)
Ilustrácia z Maríny: Erotické tóny, ospevujúce telesnú krásu Maríny, zvečnil básnik v slohách 280 a nasledujúcich, krehký pôvab Maríny stvárnil výstižne maliar Chmel. (Slohy 282, 283 a ilustrácia.)
Ilustrácia E. Makovického: Ináč pristupoval k ilustrácii Maríny maliar Emil Makovický, ktorého kresby chcú vyjadriť predovšetkým nežnosť a krehkosť Sládkovičovej poézie. Tu vidíme obálku z vydania Maríny z r. 1948 v Matici slovenskej.
Ilustrácia E. Makovického: Nevinnosť dievčenského zjavu Maríny spája tu výtvarný umelec s prírodnými kvetmi a motýľmi. Paralelu prírody a ľudskej duše krásne vyjadril básnik vo veršoch: "Bielosť tých ruží je z tvojho čela, hra bleskov, hra našich duší". (Slohy 75 - 77 a kresba.)
Ilustrácia E. Makovického: Úzkosť o osud Maríny, obavu pred zánikom lásky, ako aj odpor voči bohatým zvodcom Maríny vyjadril Sládkovič v slohe: "Oj ty mátoha, hadisko škúli v blízkosti mojej Maríny". Do týchto slôh plných pohrdania meštiackou morálkou vyspieval svoje žiale a obavy, že Marínu stratí ... Výtvarný umelec vyjadril motív zvodov obrazom hada. (Slohy 117 - 119 a kresba.)
Dve ilustrácie E. Semiana: Aj maliar Ervín Semian sa pokúsil v niekoľkých kresbách zachytiť motív Maríny. Na tomto obrázku načrtol obraz vzťahu vernej Maríny k milovanému básnikovi: "Čo bys’ pozbieral hrôz všetkých hromy,/ čo bys’ vyhrnul ohne Sodomy/ na pole mojej ľúbosti,/ hlas tvoj len srdce slabé naplaší,/ ale ver nikdy on neprestraší, / nezvratnosť mojej vernosti. Na druhom obrázku zasa zachytil nežný motív priateľstva.
Ilustrácia E. Lehotského: Vydanie z roku 1951 ilustroval maliar Eugen Lehotský. Tu vidíme titulný obraz Maríny.
Socha Maríny od T. Bártfayho: Obraz Maríny láka aj slovenských sochárov. Jeden z nich, Tibor Bártfay, vyjadril pôvab Sládkovičovej Maríny v tejto nežnej soche.
Vydanie Hviezdoslavovej knižnice: Marína bola často vydávaná ako literárny skvost, s ktorým sa vyrovnávala každá literárna generácia. Najmasovejším vydaním je vydanie Hviezdoslavovej knižnice, kde vyšiel aj Detvan.
Ilustrácia k Detvanovi: Báseň Detvan našla svojho výrazného ilustrátora v národnom umelcovi Martinovi Benkovi. Všimnime si, ako výtvarný umelec pochopil jednotlivé scény z Detvana, a oživme si sled obrazov v tejto nádhernej skladbe o kráse a schopnostiach slovenského ľudu a o prírode, ktorá je s ním úzko spätá. Prvý spev - Martin - začína sa pôsobivou oslavou detvianskej prírody, do ktorej zasadzuje básnik narodenie detvianskeho chlapca Martina. Započúvajme sa do Sládkovičových veršov: "Stojí vysoká divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov ..." Benkov obrázok sa viaže priamo na začiatok druhej slohy: "Ako by Detva obrov nemala! Mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína..." (Sloha 1 - 3.)
Vstupný motív Martina: Básnik vykreslí krásny slnečný nedeľný deň a doň zasadí utešený folkloristický obrázok dievčat, ktoré na lúke tancujú. Benkov obrázok vystihuje náladu práve vo chvíli, keď do deja vstupuje Martin. (Sloha 5 - 8.)
Martin v obraze Martina Benku: A tuná je v maliarovej predstave hlavný hrdina básne - Martin Hudcovie. Vypočujme si, ako ho kreslí sám básnik: "Čierna kabanka plecom visiaca, širák kvietím operený, červená stužka kvietím letiaca a obličaj ozorený, a mladý fúzik a briadka mladá, a sokolieho oka lampada a vrkočov havraních pár, a na opasku ligot storaký a ľahkých krpcov dlhé návlaky, to zmenilo tanečníc tvár",
Martin vyhráva na fujare: V ďalšom deji po scéne, v ktorej Martin zabíja sokola, nájdeme lyrickú partiu, v ktorej básnik oslavuje schopnosti slovenského ľudu. Vložil ich aj do obrazu Martinka, ktorý vyhráva na fujare: "Jak si prehráva, tak si prehráva, nič necítiac, nič nemyslí, ako by zvuky, ktoré vydáva, samy píšťalou sa tisli: a ty počúvaj to ich trasenie, to žiaľov tajných velebné vrenie, to vlnenie, V ktorom tlejú: a jedným okom sladké nadšenie, a druhým okom žiaľne túženie po lícach sa ti rozlejú",
Scéna pri vatre: Druhý spev - Družina - začína sa čarovným obrazom zbojníckej Poľany, vatry, okolo nej chlapci - valasi. Do rozihraného prostredia spevov a tancov tanečným krokom prichádza Martin. Tu znova má básnik príležitosť zauvažovať o silách a schopnostiach slovenského ľudu, ktorého nadanie sa prejavuje v ťažkých časoch nevole, no rozvije sa naplno v budúcnosti, keď ten ľud bude slobodný. "Nie je to zora budúcej slávy, keď z nešťastia si blaženosť spraví umná živosť nášho ľudu? On v púšti stojí a v nebi žije, čo keď sa puk ten vo kvet rozvije, svety nám závidieť budú!" Na obrázku vidíme výtvarne pôsobivo riešenú náladu pri vatre. (Sloha 47 - 48 a 50 - 51.)
Zbojníci chytili Elenu, Martin ju vyslobodzuje: Do deja hlbšie vstupuje Elena, Martinkova milá. Ide horou a chytia ju zbojníci. Máme tu dva obrázky: na prvom Benka vykreslil Elenku ako typ detvianskej dievčiny, na druhom je Elena v rukách zbojníkov. (Slohy 85 - 87.)
Martin a zbojníci: "Martin valaškou zvrtne dva razy -
jedno jednému padne na vázy,
druhé druhému obuch vyrazí;
Ten v tráve jazyk zlostný vyplazí,
tento podobnej bojac sa skazy,
bokom do hory skokom odrazí." (Sloha 88.)
Martin pred kráľom Matiášom: V treťom speve - Slatinský jarmok - predstupuje Martin hrdo pred kráľa Matiáša a priznáva sa, že zabil jeho sokola. Na obrázku starček prichádza pred kráľa a chváli Martinka, že zbavil ľud strašného zbojníka, ktorý ničil pokoj tohto kraja. (Sloha 134 - 136.) Kráľ za odmenu odpúšťa Martinkovi jeho čin a daruje mu koňa a prekrásny kantár. (Sloha 140 - 142.)
Scéna z Vohľadov: V speve Vohľady - prichádza kráľ preoblečený za vojaka k domčeku, pred ktorým utešene hrá na drumbliach Martinkova milá Elena. Scéna ukazuje v plnom rozsahu a hĺbke mravný charakter krásnej dievčiny z ľudu. (Sloha 156 a n.)
Scéna Elenky a Martina z Vohľadov: Elenka ostáva verná svojmu Martinkovi. Aj v tomto motíve oslávil básnik mravnú hĺbku ľudového charakteru. (Sloha 190 a n.)
Scéna z Lapačky: V speve - Lapačka - vidíme najprv veselé zábavy verbovancov a potom Martinka, ktorého odvádzajú do Matiášovho povestného Čierneho pluku. (Sloha 217 a 231.)
Záverečná scéna Detvana: No Martinko si od kráľa vyžiadal, aby mu dovolil nechať si krásne vrkoče ako znak detvianskych chlapcov, fujaru - znamenie spevavosti a hudobného nadania ľudu, valašku - prejav jeho sily, detviansky kroj, ku ktorému tak prilipol, a napokon žiada, aby mu kráľ dovolil vziať si krásnu Elenu za ženu. Martinove žiadosti sú prejavom jeho smelosti, úprimnosti, vernosti, ale aj prekrásneho vzťahu k slovenskému ľudu. (Sloha 241 a n.)
Z ilustrácií českých výtvarníkov: Detvana ilustrovali aj iní výtvarní umelci. Tak napríklad český maliar Emil Pacovský, ktorý v týchto dvoch obrázkoch z vydania z r. 1923 zachytil scénu z druhého spevu na salaši s typickými postavami valachov.
Pomník v Radvani: Sládkovičovo dielo sa znova a znova vydávalo, pretože jeho poézia nebola iba dokumentom, ale živým umeleckým slovom, ktoré aj teraz, po vyše sto rokoch od jej zrodu, nestratilo na ideovosti a na umeleckom pôvabe. Zadívajme sa ešte raz do tváre básnika, ktorého poéziu sme si tak veľmi obľúbili.
y
