Bratislava za čias Štúrových: Z rodnej obce odišiel Ľudovít Štúr na stredoškolské štúdiá najprv do maďarského mestečka Rábu, neskôr do Bratislavy, ktorá bola dlhé roky sídlom evanjelického lýcea. Takto vyzerala Bratislava za čias Štúrových.
Bratislavské lýceum: Evanjelické lýceum v Bratislave navštevovali mnohé významné postavy slovenských i českých kultúrnych dejín. Bezprostredne pred Štúrom študoval tu aj veľký český historik František Palacký a slovenský vedec Pavol Jozef Šafárik. Začas študoval na tomto lýceu aj významný slovenský básnik Ján Kollár. Tu združil Štúr okolo seba nadšenú slovenskú mládež, v radoch ktorej boli J. M. Hurban, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Janko Kalinčiak a iní. Všetci sa neskoršie stali veľkými slovenskými básnikmi a spisovateľmi. Na obrázku je budova bratislavského lýcea.
Ukážka bernolákovského pravopisu: Ľudovít Štúr vedel, že pozdvihnúť slovenský národ bude možné iba vtedy, ak ho bude vzdelávať v jeho vlastnom jazyku. Preto so svojimi spolupracovníkmi J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom vystúpil s myšlienkou uzákoniť spisovný slovenský jazyk. Bol to veľký čin, ktorý nadväzoval na slávne dielo Antona Bernoláka a jeho školy. Bernolák však uzákonil západoslovenské nárečie, ktoré sa ujalo, iba na čas. No aj tak v tejto reči máme zachované krásne diela Juraja Fándliho a nesmrteľné básne Jána Hollého. Na obrázku vidíme ukážku bernolákovskej slovenčiny v rukopise pastierskeho spevu Jána Hollého zo Selaniek.
Štúr, Hodža a Hurban u J. Hollého: Ľudovít Štúr si nesmierne vážil dielo staručkého básnika Jána Hollého a prv, než sa rozhodol k veľkému jazykovednému činu, vybral sa so svojimi spolupracovníkmi na Dobrú Vodu, kde tento náš najväčší básnik už takmer v slepote dožíval svoje roky. A staručký pevec s nadšením schválil úmysel Štúra a jeho druhov a povzbudil ich do veľkého národného diela. Na obrázku vidíme obraz akademického maliara Kováčika, ktorý predstavuje výjav z návštevy štúrovcov u Jána Hollého na Dobrej Vode.
Náuka reči slovenskej a Nárečia slovenskuo: Ľudovít Štúr svoj veľký čin podoprel aj významnými vedeckými prácami, v ktorých zdôvodnil nevyhnutnosť uzákoniť nový spisovný jazyk a súčasne vystúpil na obranu spisovnej slovenčiny proti všetkým jej nepriateľom a podal základy jej gramatiky a pravopisu. Náš obrázok predstavuje titulný list základného Štúrovho diela Náuka reči slovenskej a Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí.
Slovenskje národňje novini: Ľudovít Štúr sa prihováral svojmu národu v novinách, ktoré sám založil r. 1845. Boli to prvé noviny písané v novej spisovnej slovenčine, Slovenskje národňje novini. V nich viedol Štúr tuhý boj za sociálne i národnostné práva Slovákov. Keď dnes povyše sto rokoch čítame nadšené a plamenné články Ľudovíta Štúra, uvedomujeme si, aký obrovský význam mali tieto noviny pri prebúdzaní národného povedomia prostého slovenského ľudu.
Orol tatránski: K týmto politickým novinám pridal Štúr aj literárnu prílohu Orol tatránski, do ktorej prispievali všetci štúrovskí básnici, spisovatelia a iní kultúrni pracovníci.
Pohľad na Devín: Mladí slovenskí vzdelanci združení okolo Ľudovíta Štúra sa pravidelne schádzali na kultúrnych a literárnych schôdzkach. Čítali si svoje básne a poviedky a kritizovali sa navzájom, oduševňovali sa pre národnú prácu. Medzi ich slávne vychádzky patrili schôdzky na Devíne, ktorý bol symbolom ich slovanskosti a národného povedomia. Pamätný bol najmä výlet štúrovcov r. 1836, keď si každý zo zúčastnených ku svojmu pôvodnému menu pridal ešte jedno výrazné slovanské meno, ako napr. Miloslav, Horislav a pod. Na obrázku je pohľad na staroslávny Devín.
Ukážka z pásma Pieseň našej jari: Generácia štúrovcov a najmä osobnosť Ľudovíta Štúra boli aj v neskorších časoch symbolom boja za slobodu a ešte i za našich čias sú podkladom pre umelecké spracovanie významného úseku našich kultúrnych dejín. Na našom obrázku vidíme záber z inscenácie Pieseň našej jari, literárno-umeleckého pásma o vychádzke štúrovcov na Devíne. Toto pásmo predviedli divadelní umelci Slovenského národného divadla v divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Laureát štátnej ceny, šéf činohry SND Mikuláš Huba predstavoval Ľudovíta Štúra.
Štúr v uhorskom parlamente: Popri svojej jazykovednej a literárnej práci sa Ľudovít Štúr venoval aj činnosti politickej. Ako vo svojich knihách bojoval za duchovné práva Slovákov, teda za samostatnú spisovnú slovenčinu, tak zasa na pôde parlamentu bránil sociálne práva ľudu ako poslanec za mesto Zvolen. Na pôde tohto parlamentu predniesol veľa ohnivých vlasteneckých prejavov, ktoré neskôr vyšli knižne pod názvom Reči a state.
Deputácia slov. vlastencov vo Viedni: Slovenskí vlastenci na čele s Ľudovítom Štúrom sa pokúšali aj na cisárskom dvore vo Viedni vymôcť osobitné postavenie Slovenska v rámci Rakúskej ríše. Na obrázku vidíme skupinu slovenských vlastencov, ktorá sa vybrala za cisárom. Je to aj jediná zachovaná fotografia Ľudovíta Štúra, preto je nám tým vzácnejšia. Našla sa v pozostalosti J. M. Hurbana a pochádza z r. 1849.
Portrét Adely Ostrolúckej: Od svojich spolupracovníkov a druhov vyžadoval Ľudovít Štúr prísny mravný život a v záujme práce pre svoj ľud sám sa zriekol aj osobného šťastia a rodinného života. Jeho životnú púť za pevným cieľom nevedelo nič vykoľajiť, vo svojich zásadách bol neoblomný. A jednako vieme o dvoch prípadoch, keď do jeho života zasiahli ženy. Prvou bola Mária Pospíšilová, česká vlastenka, sestra spisovateľa Jaroslava Pospíšila, druhou bola slovenská zemianka Adela Ostrolúcka, šľachetná deva, ktorá spočiatku nechápala Štúrove buditeľské snahy a odsudzovala ich, no neskôr sa sama za ne zapálila.
Ľudo Zúbek: Jar Adely Ostrolúckej: Tento krásny vzťah Ľudovíta Štúra a Adely Ostrolúckej umelecky spracoval spisovateľ Ľudo Zúbek v románe pre mládež Jar Adely Ostrolúckej. Román vyšiel vo vydavateľstve Mladé letá a pôvodca ho písal vo forme denníka Evy Jonášovej, Adelinej priateľky, ktorá bola svedkom jej vrúcneho citového vzťahu voči Ľudovítovi Štúrovi. Láska sa skončila nešťastne smrťou mladej devy.
Dom v Modre, kde Štúr býval: Štúrova činnosť buditeľská a politická nevyhovovala vtedajším úradom, preto musel ustúpiť z verejného života. Utiahol sa k svojmu bratovi do Modry, kde žil až do konca svojho života. Býval v dome, ktorý vidíme na obrázku, a tu ho navštevovali jeho priatelia a známi, spomedzi ktorých najčastejším hosťom bol J. M. Hurban.
Štúrov rukopis „O národných povestiach…“: Ľudovít Štúr sa celý svoj život vášnivo zaujímal aj o slovenskú ľudovú slovesnosť, ktorá mu bola vzorom národnej poézie. Venoval jej aj vedecké dielo "O národných povestiach a piesňach plemien slovanských". Tu je titulná strana toho diela, ako ju vlastnoručne napísal sám Štúr.
Porovnanie bernoláčtiny a štúrovčiny: Spomenuli sme už, že prvým zakladateľom a uzákoniteľom spisovnej slovenčiny bol Anton Bernolák, rodák z oravskej Slanice. Za základ spisovnej reči vybral západoslovenské nárečie z okolia Trnavy a vytvoril okolo seba skupinu literátov, ktorí v tejto prvej slovenčine vydali viac diel. Najslávnejším básnikom bernolákovskej školy, ktorý dôsledne písal bernoláčtinou, bol básnik Ján Hollý. Na obrázku prinášame ukážku bernoláčtiny, v ktorej vyšiel aj tento letáčik oznamujúci vydanie básní Jána Hollého. A vedľa je zasa ukážka štúrovskej slovenčiny zo Štúrových Slovenských národných novín.
Štúrov náhrobník v Modre: Pobyt Ľudovíta Štúra v Modre sa skončil tragicky. Keď si raz vyšiel do obľúbenej prírody na poľovačku, pri nešťastnom preskakovaní priekopy mu puška vystrelila a celý obsah náboja mu vošiel z bezprostrednej blízkosti do stehna. Vtedajšia lekárska veda mu nevedela pomôcť a Štúr svojmu zraneniu podľahol dňa 12. januára 1856. Pochovaný je na modranskom cintoríne pod týmto náhrobníkom.
Knižné vydania Štúrových prác: Ako sme na niekoľkých miestach spomenuli, Ľudovít Štúr bol všestranným kultúrnym pracovníkom, vedcom i umelcom. Jeho diela sa vydávali aj v neskorších rokoch a vydávajú sa podnes. Sú nám prameňom pre poznanie jeho osobnosti i jeho čias. Tu nájdeme jeho básne, poviedky, dejepisné a politické práce, národopisné úvahy - všetko hodnotné príspevky dokazujúce široký obzor Štúrovho vzdelania. Tu je ukážka titulných listov niektorých súčasných vydaní jeho prác.
Práce o Štúrovi: Životopiscom Ľudovíta Štúra bol jeho najlepší osobný priateľ a blízky spolupracovník J. M. Hurban. Hoci jeho dielo o Štúrovi je už dnes zastaralé, predsa je nám dôležitým prameňom pre poznanie Štúrovej osobnosti. Dnes starostlivo zbierame aj svedectvá ostatných Štúrových spolupracovníkov a priateľov, z ich článkov a spomienok poznávame, akou veľkou osobnosťou bol pre nich Ľudovít Štúr a za čo všetko mu vďačí nielen štúrovská generácia, ale aj celá naša súčasná kultúra.
Listár Ľudovíta Štúra: V peknom, takmer prepychovom vydaní vyšiel r. 1957 Listár Ľudovíta Štúra, ktorý vydalo vydavateľstvo Sväzu slovenských spisovateľov. Vo vkusnej plátennej kazete sú fotografie 48 Štúrových listov a štyri podobizne. Sú to listy písané spisovateľom, vedcom, kultúrnym pracovníkom a iným Štúrovým známym. Je medzi nimi aj nemecký list matke Adely Ostrolúckej, ako si ho Štúr zostavil na nečisto a potom odpísal.
Najväčší Štúrov pamätník: Všetky kultúrne národy si v úcte spomínajú na veľké postavy svojich dejín a svoju úctu prejavujú pomníkmi, postavenými na miestach, pripomínajúcich prácu a pobyt týchto významných dejateľov. S menom Ľudovíta Štúra je najužšie späté meno mestečka Modry, rozložené na úpätí Malých Karpát niekoľko kilometrov od Bratislavy. A tu na námestí sa týči mohutný pomník, ktorý hlása slávu jedného z našich najväčších buditeľov zápalistého národovca, zakladateľa dnešnej spisovnej slovenčiny.
y
