Nezvalovi rodičia s jednoročným synom Vítězslavom. Básnik s úctou a láskou spomína na svojho otca, učiteľa - ľudomila a vlastenca, ktorému venoval prekrásnu báseň Syn lidu. Nie menej vrúcne miloval Nezval i matku, ako o tom svedčí jedna z jeho najvyzretejších básnických zbierok Matka Naděje.
Vítězslav Nezval i jeho sestra Vlasta prežívajú v Šamíkoviciach krásne detstvo. Otec im dáva prvé základy vzdelania, pestuje v nich lásku k hudbe a učí ich oboch hre na klavíři. Krásy pokojnej moravskej prírody, život a zvyky na dedine pôsobia na nesmierne vnímavého a citlivého Vítězslava. Vzrušujú jeho fantáziu a básnik sa i v dospelom veku stále vracia vo svojej tvorbe na rodnú Moravu. Možno povedať, že básnik Nezval sa zrodil v Šamíkoviciach a jeho zbierka Z domoviny je toho najvýrečnejším dôkazom.
Roku 1911 odchádza Nezval študovať na gymnázium do Třebíča. Spočiatku prejavuje veľký záujem o divadlo. Ako jedenásťročný usporadúva so svojimi spolužiakmi divadelné predstavenia. Potom sa jeho záujem prenáša na hudbu a v 15. roku sa ustaľuje pri literatúre. Nezval sa intímne zoznamuje s majstrami českej poézie a v tom čase naňho najmocnejšie pôsobí Josef Svatopluk Machar.
Svoje prvotiny, poznačené Macharovým vplyvom, uverejňuje Nezval v třebíčskom študentskom časopise Svítání. V Třebíči prežíva roky prvej svetovej vojny a 15. marca 1918, ešte pred maturitou rukuje. Vojnové obrazy ním hlboko otriasajú a už v tomto období stáva sa zarytým nepriateľom nespravodlivých vojen.
Po maturite, roku 1919, odchádza Nezval do Brna, kde sa zapísal na právnickú fakultu. Ostáva tam iba rok, ale nachádza tam svojho prvého a - ako sám hovorí - aj posledného učiteľa Jiřího Mahena.
Jiří Mahen číta jeho prvotiny, medzi nimi aj prvú a nevydanú zbierku Melancholičtí upíři, radí začínajúcemu básnikovi a povzbudzuje ho. Priateľstvo s Mahenom trvá až do Mahenovej smrti. Na obrázku vidíme Jiřího Mahena v karikatúre Adolfa Hoffmeistra a na ľavej strane je portrét, ktorý namaľoval sám Nezval.
Po ročnom pobyte v Brne odchádza Nezval do Prahy a zapisuje sa na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity. Medzi jeho najobľúbenejších profesorov patria Zdeněk Nejedlý, Václav Tille a F. X. Šalda.
V Prahe sa Nezval aktívne zapája do literárneho života. Od počiatku stojí v jednom fronte s pokrokovými básnikmi a spisovateľmi, so Seifertom, Bieblom, Vančurom, Konrádom, Hoffmeistrom a inými. No predovšetkým s Jiřím Wolkerom, ktorého vidíme na našom obrázku.
Mladí literáti sa združujú okolo spolku "Devětsil" a okolo časopisov Studentská revue, ktorú redigoval Bedřich Václavek, a Var, ktorý vydával Zdeněk Nejedlý.
I keď estetické názory Wolkerove a Nezvalove boli rozdielne, obaja stoja nekompromisne na strane pokroku a sú zakladateľmi modernej českej poézie.
Nezval vydáva v Prahe prvé básnické zbierky, poznačené poetizmom. Hľadá nové formy, obohacuje poéziu novými postupmi, otvára jej obloky do sveta. Poetizmus nemá byť podľa neho módou, ale novým pohľadom na životnú realitu. Medzi
zbierky tohto obdobia patrí Most, Pantomima, Menší růžová zahrada a veľa iných. Oslavou práce človeka, ktorá sa stáva poéziou, je báseň Edison, ktorú Nezval
neskôr zaraďuje do Básní noci.
"Odevzdal jsem svůj lístek ve znamení revoluce", píše Nezval. Roku 1924 vstupuje do komunistickej strany. V týchto rokoch sa umelecká avantgarda všetkými silami zapojuje do komunistického hnutia. Pokrokoví umelci spolupracujú s Osvobozeným divadlom, publikujú v orgáne Devětsilu Red a v Tvorbe.
Na stránkach Tvorby vystupuje Nezval spolu s väčšinou komunistických spisovateľov a umelcov za Gottwaldovo vedenie KSČ a vyhlasuje, "že skutočný rozvoj
modernej kultúry je závislý od revolučného robotníckeho hnutia a že jej víťazstvo je podmienené víťazstvom robotníckej triedy".
Pravidelne prispieva aj do komunistických časopisov Halo-noviny a Haló-magazin. Cez poetizmus, ktorého sa Nezval neskôr zrieka, lebo sa stal módnou manierou, cez zbierku Skleněný haveľok, cez optimistickú knihu básní Pět prstů dostáva sa Nezval k surrealizmu, najmä v zbierkach Žena v množném čísle, Praha a prsty deště a Absolutní hrobař. No i v tomto vývinovom štádiu Nezval vyhlasuje, že súčasťou programu surrealistov je prijatie dialektického materializmu
ako svetového názoru.
Pod pseudonymom Robert David vydáva Nezval tri zbierky, v ktorých používa v češtine už dávno opustené formy staršej francúzskej, španielskej, talianskej, arabskej a malajskej poézie a ukazuje, že čeština je jazyk ohybný a pružný, a že aj v týchto starých formách možno písať poéziu vyslovene modernú. No v tomto prípade nejde len o formálne výdobytky. Správne poznamenal Július Fučík, že autor týchto básní cítil potrebu vyjadriť "pohnutie nad dnešným poriadkom sveta".
Blížia sa osudné dni Mníchova. Nezval rozpúšťa surrealistickú skupinu, lebo niektorí jej členovia ustupujú z pozícií KSČ a spájajú sa s trockistami. Zhadzuje zo seba pancier automatických textov a píše svoje najvýznamnejšie zbierky spred druhej svetovej vojny: Matka Naděje, kde mu láska k vlasti splýva s láskou k matke, a Pět minut za městem, najostrejší útok proti okupantom a najkrajšie verše, ktoré boli napísané v týchto osudných dňoch.
Jeho básne sa zjavujú i na stránkach Rudého práva. Obdobie okupácie patrí medzi najtemnejšie strany Nezvalovho života. Žije striedavo v Brne a v Prahe. Svoje verše odkladá do zásuvky. Uverejňuje iba divadelné hry, ktorých predstavenia sa stávajú národnými manifestáciami.
Prichádza oslobodenie Červenou armádou. Nezval je jedným z prvých českých básnikov, ktorý víta osloboditeľov a plne sa stavia na prvú líniu boja za nový spoločenský poriadok, za nové formy i obsah socialistického umenia. Vychádzajú
mu zbierky: Historický obraz, Veliký orloj a r. 1950 Zpěv míru. Po ňom nasleduje hold rodnému kraju Z domoviny a básnická kniha Křídla.
Vláda Republiky československej menuje v októbri 1953 V. Nezvala za jeho vynikajúce literárne zásluhy národným umelcom.
V tom istom roku dostáva V. Nezval ďalšiu poctu. Svetová rada mieru mu udeľuje zlatú medailu za Spev mieru, ktorý vyšiel aj v slovenskom preklade Milana Lajčiaka.
Spev mieru je preložený do ôsmich svetových jazykov. Aj napriek niektorým miestam, ktoré sú poplatné kultu osobnosti, dielo je básnickou oslavou mierovej myšlienky.
Nesporne však vrcholom Nezvalovej tvorby je jeho posledná dokončená zbierka Chrpy a města, skladajúca sa z viacerých cyklov. Sú tam mimoriadne pôsobivé nápisy do siene Červenej armády v Pamätníku oslobodenia, nerudovsky ladené Romance a piesne, čerpajúce námetove z českých dejín. Cyklus básní Moře, napísaný r. 1954 na ceste po Francúzsku, báseň Chrpy a města, písaná v hexametroch a varujúca - podobne ako jeho posledná dráma Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou - pred skazou, do ktorej by mohla ľudstvo uvrhnúť nová vojna.
V zbierke je i 12 sonetov, venovaných básnikovmu synčekovi Robertovi Nezvalovi. Jeden z nich poslal otec synovi z Paríža na karte a neskôr ho zaradil do cyklu sonetov (obr. 25) ako siedmy.
V zbierke je i 12 sonetov, venovaných básnikovmu synčekovi Robertovi Nezvalovi. Jeden z nich poslal otec synovi z Paríža na karte a neskôr ho zaradil do cyklu sonetov (obr. 25) ako siedmy.
Aspoň niekoľko slov o Nezvalovej románovej tvorbe. Dolce far niente je svedectvom o jednom dni básnikovho detstva v Šamíkoviciach. Pan Marat je pretkaný spomienkami na Třebíč, kým román Jak vejce vejci má najucelenejšíu kompozíciu a odohráva sa v Bratislave.
Rozsiahla Nezvalova literárna činnosť zasiahla i dramatické umenie. Okrem niektorých dramatizácií, napr. Calderonovej Schovávanky na schodoch alebo Dumasových Troch mušketierov, ktoré však vždy nesú stopu Nezvalových tvorivých postupov a sú vlastne novými dielami, Nezval napísal za okupácie dve veršované hry, ktoré zasvietili ako lúč slnca do dusného ovzdušia protektorátu.
Bola to Manon Lescaut a Loretka. Obe inscenoval E. F. Burian, obe predstavujú najbásnickejší prejav Nezvala - dramatika a obe priam uchvátili mládež. Manon Lescaut si recitovali i české ženy v koncentračných táboroch a existuje rukopis temer celého textu Manon, ktorý si tieto mučenice napísali spamäti.
Takto videl Manon a Nezvala český karikaturista František Bidlo (na obrázku vpravo).
Nemožno nespomenúť Nezvalovo vynikajúce prekladateľské dielo, tiahnuce sa cez Poea, Baudelaira, Mallarmého, Puškina, až po Eluarda, Pabla Nerudu a i.
Niekoľko kníh, ktoré venovali Nezvalovi jeho literárni druhovia zo zahraničia. Svedčia o tom, ako si Nezvala vážili a pokladali ho za svojho priateľa. Okrem iných nájdeme tu podpisy Konstantina Simonova, Louisa Aragona, Paula Eluarda, Tristana Tzaru a mnohých iných.
Hovorili sme už o Nezvalovej láske k hudbe. Zachoval si ju cez celý život. Sám si skladal hudbu k svojim divadelným hrám a napísal niekoľko piesní, vyznačujúcich sa premyslenou melodičnosťou. Veľkú obľubu dosiahla jeho Husopaska. Tak ako Nezvalova poézia, i jeho hudba je moderná, no vychádza z domácich koreňov.
Ešte vždy sme však nevyčerpali celú Nezvalovu umeleckú činnosť. Bol veľmi nadaným maliarom, a to tak portrétistom, ako aj krajinárom. Na našom obrázku vidíme motív z Prahy. Okrem toho napísal Nezval mnoho kníh a štúdií o výtvarnom umení, najmä štúdiu o Antonínovi Slavíčkovi, o Jozefovi Čapkovi a iné.
Nezval mal úprimne rád Slovensko a Slovákov a veľmi si vážil naše umenie.
Tu ho vidíme v spoločnosti spisovatelky Zuzky Zgurišky na Bradle počiatkom 30.
rokov.
Keď nás Nezval 6. apríla 1958 opustil, nesmútili iba českí spisovatelia. Smútili pokrokoví spisovatelia na celom svete.
Spolu s nimi i slovenskí spisovatelia a všetci tí, ktorí poznali Nezvalovo dielo. A slovenský básnik Štefan Žáry takto oplakáva svojho staršieho druha a učiteľa:
Kyprie jar v moravskej vonnej hline,
vtláča sa do stebiel, vrie hlavne v úli srdca.
Volá ho: Ľahni,
poď a splyň s rodnou hrudou,
čo tak zázračného básnika vytvorila.
Spolu s nimi i slovenskí spisovatelia a všetci tí, ktorí poznali Nezvalovo dielo. A slovenský básnik Štefan Žáry takto oplakáva svojho staršieho druha a učiteľa:
Kyprie jar v moravskej vonnej hline,
vtláča sa do stebiel, vrie hlavne v úli srdca.
Volá ho: Ľahni,
poď a splyň s rodnou hrudou,
čo tak zázračného básnika vytvorila.
Spolu s nimi i slovenskí spisovatelia a všetci tí, ktorí poznali Nezvalovo dielo. A slovenský básnik Štefan Žáry takto oplakáva svojho staršieho druha a učiteľa:
Kyprie jar v moravskej vonnej hline,
vtláča sa do stebiel, vrie hlavne v úli srdca.
Volá ho: Ľahni,
poď a splyň s rodnou hrudou,
čo tak zázračného básnika vytvorila.
Nezval žije vo svojom diele. V ňom pulzuje jeho veľké srdce, jeho nesmierna láska k ľudom, jeho viera v ich šťastnú budúcnosť. A toto dielo ostane nevyčerpateľnou studnicou pre všetkých, ktorí milujú veľkú a pravdivú poéziu a ktorým je drahá vec pokroku a mieru na celom svete.
y
