Vznik pôdy — zvetrávanie: Vznik pôdy je dlhodobý proces, ktorý závisí od podmienok prostredia a od vlastností horniny tvoriacej pôdotvorný substrát. Pôda teda vzniká zvetrávaním hornín. Pri samom zvetrávaní môžeme pozorovať tri vývojové etapy: a) materská hornina v štádiu mechanického rozpadávania, b) pôdotvorný substrát v stave pokročilejšieho rozpadu a v počiatočnom stave chemického zvetrávania, c) nekultúrne pôdy, ktoré sa tvoria z pôdotvorného substrátu účinkom vonkajších a vnútorných vplyvov.
Mechanické zloženie pôdy: Pôda je zložená z pôdnych súčiastok, ktoré vznikli zvetrávaním hornín a rozličnými zmenami v nich. Druhou súčiastkou pôdy je voda a treťou vzduch. Okrem toho pôdy obsahujú rôzne množstvo organických látok (humusu). Všetky tieto súčiastky sú v pôde zastúpené v rozličnom pomere, ktorý je v skutočnosti prvým ukazovateľom úrodnosti pôdy.
Ľahké pôdy: Ľahké pôdy sa vyznačujú hrubou pórovitosťou, sypkosťou, priepustnosťou pre vodu a vzduch, malou tvárlivosťou, minimálnou náchylnosťou na hrudovanie a ľahkou obrábateľnosťou. Ľahké pôdy sú vysychavé, ľahko sa z nich vyplavujú rastlinné živiny. Úrodnosť ľahkých pôd sa zvýši slieňovaním, zeleným hnojením, maštaľným hnojom, zaoraním rašeliny.
Stredné pôdy: Stredné pôdy majú priaznivý pomer vzduchu, vody a pevných pôdnych súčiastok. Nemajú extrémne a nepriaznivé pomery pôd ľahkých a ťažkých. Stredné pôdy sa pomerne ľahko obrábajú a ich úrodnosť závisí od obsahu humusu a rastlinných živín.
Ťažké pôdy: Ťažké pôdy sú jemne pórovité, nepatrne priepustné pre vodu a vzduch, silne väzké, veľmi tvárlivé, dosť náchylné na hrudovatenie a ťažko obrábateľné. Fyzikálne vlastnosti kyslých ťažkých pôd sa dajú zlepšiť vápnením, návozom piesočnatých slieňov, obohatením pôdy o organické látky.
Skladba pôd ľahkých, stredných a ťažkých: Rozdiely v skladbe ľahkých, stredných a ťažkých pôd sú najmä v obsahu vody a vzduchu. Ľahké pôdy obsahujú veľa vzduchu a málo vody. Ťažké pôdy sú málo vzdušné a často premokrené. Stredné pôdy nemajú nepriaznivé vlastnosti pôd ľahkých a ťažkých.
Laboratórium mechanických rozborov pôd: Určovanie pôdnej zrnitosti (pôdneho druhu) je veľmi dôležité. Na základe tohto určenia sa upravuje používanie prirodzených a umelých hnojív, spôsob obrábania a zúrodňovania. Pôdny druh si môžeme približne zistiť ohmataním a odhadom. Presne sa pôdny druh zisťuje v mechanickom laboratóriu krajských pôdnych skúšobní.
Mapa ČSR — pôdne druhy: U nás máme zastúpené všetky hlavné druhy pôd. Ľahké pôdy sa vyskytujú na južnom Slovensku, vo väčšom rozsahu na západnom Slovensku (Záhorie), na južnej Morave. Okrem toho v údoliach riek a na úbočiach hôr v celej republike sú väčšie alebo menšie ostrovy ľahkých pôd. Vyslovene ťažké pôdy sú tvorené niektorými náplavmi riek. Okrem toho sú v oblasti vyšších polôh nášho štátu, poväčšine v pásme podzolovaných pôd. Ostatok rozlohy ČSR sú pôdy stredné. Čo do rozsahu najviac je pôd stredných, potom ťažkých a napokon ľahkých. Medzi jednotlivými druhmi pôd je celý rad prechodných pôd, ktoré sa viac alebo menej blížia pôdam ľahkým, stredným alebo ťažkým.
Černozem: Černozem je naša najúrodnejšia pôda. Vyskytuje sa na územiach s malou nadmorskou výškou a teplým podnebím (veľký výpar vody z pôdy a malé vodné zrážky). Na priereze do 150 cm rozoznávame dva základné horizonty: 1. vrchný, tmavý, humózny, ktorý zahrňuje ornicu. Označujeme ho písmenom „A“, 2. spodný, svetlo zafarbený, chudobný na humus. Je to nezmenená materská hornina. Horizont označujeme písmenom „C“. Černozem je bohatá na rastlinné živiny. Vyznačuje sa vysokým obsahom trvalého humusu, od ktorého je horizont „A“ zafarbený na čierno. Černozeme sú zásaditej až neutrálnej reakcie a vyznačujú sa vysokou prirodzenou úrodnosťou.
Stredoeurópska hnedozem: Stredoeurópska hnedozem je pôdny typ, ktorý sa vyskytuje v strednej nadmorskej výške od 250–350 m. V jeho profile rozoznávame tri horizonty: 1. vrchný „A“ — ornicová vrstva s hnedým odtieňom, 2. stredný „B“ horizont asi 30–40 cm hrubý, pôda väzká, vznikol uložením vylúhovaných zlúčenín z ornicovej vrstvy, 3. spodný „C“ — materská hornina. Hnedozeme sú chudobnejšie na rastlinné živiny, vápnik sa v „A“ a „B“ horizonte nenachádza, ak sa tieto pôdy nevápnili. Pôda má mierne kyslú reakciu. Prirodzená úrodnosť je menšie než pri černozemiach.
Podzolované pôdy: Vyskytujú sa vo vyšších polohách, kde vsäkovanie zrážkovej vody prevláda nad výparom (veľké vodné zrážky, malé teplo). Podzolovaná pôda má znaky stredného až silného vylúhovania. Vyskytujú sa v oblastiach s nadmorskou výškou 400–700 m. Podzolované pôdy boli vylúhovaním ochudobnené o rastlinné živiny, humusu je málo, pôdna reakcia je až silne kyslá. Prirodzená úrodnosť týchto pôd závisí od stupňa vylúhovania.
Náplavy: Náplavy vznikli a vznikajú činnosťou tečúcej vody, ktorá ukladá vrstvy náplavov. Najspodnejšie je uložený štrk, potom piesok a konečne vlastné pôdne súčiastky. Hrúbka jednotlivých vrstiev je rozdielna. Náplavy sa vyskytujú v blízkosti vodných tokov. V spodine majú spodnú vodu. Úrodnosť náplav závisí od hrúbky zemnej vrstvy a od hladiny spodnej vody.
Mapa ČSR — pôdne typy: Mapa znázorňuje hlavné pôdne typy vyskytujúce sa u nás. Okrem nich môžeme menovať: slieňovatky-rendziny, rašelinové pôdy, solné pôdy, kamenité pôdy. Černozeme sa vyskytujú v malom rozsahu na Slovensku okolo Trnavy a Nitry, na Morave okolo Brna a v Čechách v okolí Prahy. Čo do rozsahu viac je hnedozemí, ktoré sa rozprestierajú v oblastiach do 350 m nad morom. Hnedozeme sú po černozemiach naše najúrodnejšie pôdy. Najväčšie rozlohy pôdnych typov tvoria podzolované pôdy, ktoré sa rozprestierajú v najvyšších polohách v ČSR. Ich úrodnosť závisí od stupňa vylúhovania. Náplavy sú nevyvinutým pôdnym typom a ich úrodnosť závisí od naplaveného materiálu.
Biológia pôdy: Na pôdu sa nemôžeme pozerať ako na „mŕtvu“ hmotu. Naopak, v pôde je čulý život, tvorený veľkým množstvom mikroorganizmov, ktoré sú priamym ukazovateľom úrodnosti pôd. Mikroorganizmy rozkladajú organické látky v pôde (tvorba humusu), nakyprujú pôdu, uvoľňujú rastlinné živiny z nerozpustných foriem, viažu rastlinné živiny atď. Bez mikroorganizmov niet úrodnosti pôd.
Nitrogenné baktérie: Nitrogenné baktérie sú schopné asimilovať (prijímať) vzdušný dusík. Môžu žiť v pôde voľne, alebo v symbióze (spolužití) s motýľokvetými rastlinami, na korienkoch ktorých vytvárajú malé nádorčeky. Motýľokvetá rastlina poskytuje mikroorganizmom živiny a tie zase obstarávajú pre rastlinu hlavnú živinu — dusík. Každá motýľokvetá rastlina potrebuje špecifické (zvláštne) hrčkovité baktérie. Keď v pôde nie sú, motýľokvetej rastline sa nedarí. Pôda sa musí nimi najprv zaočkovať.
Bezštruktúrna pôda: Bezštruktúrna pôda sa skladá z veľkého množstva drobných súčiastok veľkosti pod tisíciny milimetra. Pôdy, ktoré z týchto súčiastok netvoria hrudky (agregáty), sú pôdami so zlou pôdnou štruktúrou, alebo ako sa im hovorí, sú bezštruktúrne pôdy. Neštruktúrne pôdy majú zlé fyzikálne vlastnosti: po daždi sa zlievajú a ľahko sa rozbahňujú, v dobe sucha tvoria na povrchu kôru, rastliny v nich ťažko zakoreňujú, povrchovú vrstvu zeme vietor a voda ľahko odnášajú (erózia pôd). Úrodnosť bezštruktúrnych pôd sa obnoví hnojením maštaľným hnojom, kompostom a správnym osevným postupom.
Štruktúrna pôda: V kultúrnych i nekultúrnych pôdach nastáva spájanie jemných častíc pôdy do zhlukov čiže agregátov. Schopnosť pôdy tvoriť z voľných zŕn pôdy agregáty, nazývame štruktúrnosť. Štruktúrna pôda je zložená z hrudiek o veľkosti 1–10 mm. Štruktúrne pôdy majú všetky vlastnosti úrodných pôd; hovoríme, že majú dobré fyzikálne vlastnosti. Základ pôdnej štruktúry treba vidieť v činnom humuse.
Podmietka a jej význam: K udržaniu úrodnosti pôdy patrí rad agrotechnických úkonov. Medzi inými popredné miesto zaujíma podmietka. Je to plytká orba na 5–7 cm, ktorá sa robí hneď po žatve podľa hesla: „Vo dne žať, v noci podmietať“. Podmietka má splniť dve základné požiadavky. a) ochranu pôdnej vlahy prerušením kapilárneho vedenia, b) boj proti burine. Podmietkou sa zaorú semená burín a potom strednou orbou sa zaorie vzídená burina. Aby podmietka mala splniť obe úlohy, treba ju skutočne vykonať včas a presne. S podmietkou môžeme spojovať prihnojovanie umelými hnojivami, vápnenie kyslých pôd, močovkovanie.
Stredná orba: O 5–7 týždňov po podmietke sa uskutočňuje tzv. stredná orba. Orie sa pri nej do hĺbky 10–15 cm, v ľahkých pôdach 15 cm, v ťažkých 10 cm. Strednou orbou sa zaorie tzv. fytokryt (vzídená burina). So strednou orbou sa zaoráva maštaľný hnoj, pred ňou sa prihnojuje umelými hnojivami a vápnia sa kyslé pôdy. Keď sa pre nedostatok času nemôže vykonať hlboká orba, spojujeme úkony strednej a hlbokej orby naraz.
Zaorávanie maštaľného hnoja: Maštaľný hnoj sa má po rozvození na roľu ihneď primerane hlboko zaorať. Každým oddialením zaorania, čo len o jeden deň, maštaľný hnoj tratí na hnojivej hodnote. Prepočítané na peniaze je to na jeden hektár celých 100 Kčs. Chyba je ďalej, keď sa hnoj zaorie plytko alebo hlboko. Plytko zaoraný hnoj tratí na organickej hmote, mikroorganizmoch a dusíku. Hlboko zaoraný hnoj sa môže po rokoch vyorať ako splesnivelá hmota. Hlboko zaoraný hnoj nepokračuje v pôde v rozklade. Len hnoj zaoraný primerane hlboko, v ľahkých pôdach na 15 cm, v ťažkých pôdach na 10 cm strednou orbou, a potom premiešaný orbou hlbokou môže splniť svoje poslanie: zúrodňovanie polí a obohacovanie rastlinnými živinami.
Hlboká orba a jej význam: V jeseni, po strednej orbe, sa robí hlboká orba do hĺbky podľa miestnych pôdnych pomerov. Hlbokou orbou prekyprujeme ornicu do hĺbky 20–35 cm. Po hlbokej orbe sa pole ponechá cez zimu v hrubej brázde, aby ornica „premrzla“, nakyprila a prevzdušila sa. Hrubá brázda pohltí viac vodných zrážok a zachytí viac snehu. Na jar potom stačí smykovať alebo na ťažších pôdach kultivátorovať. S hlbokou orbou úzko súvisí postupné prehlbovanie ornice. To sa robí postupne. Prvý rok sa len nakyprí podorničie a druhý rok sa vykoná hlboká orba do väčšej hĺbky.
Zaorávanie mačiny: Prvoradou podmienkou pre úrodnosť polí je obsah humusu. Za účelom obohatenia pôd o organické látky zaraďujeme do osevného postupu tzv. lucernotrávne (v nižších polohách) alebo ďatelinotrávne (vo vyšších polohách) hony, ktoré sa ponechávajú po dobu dvoch rokov. Za tento čas rastliny vytvoria mohutný koreňový systém, ktorý zúrodní ďatelinotrávny hon. Dôležitým momentom pri ďatelinotrávnych honoch je zaorávanie mačiny. Mačina sa zaoráva na sklonku leta pluhom s predplúžkom. Predplúžok zlúpne vrchnú časť honu a prevalí ju na dno brázdy, ktorú potom prikryje pôdou hlavné plužné teleso. Za takýchto podmienok sa koreňová hmota mačiny rozkladá v žiadanom smere.
Použitie valcov: Valce treba používať veľmi uvážene. Na ničenie hrúd sa používajú valce ryhované, na ničenie veľkých hrúd valce — ježky. Okrem urovnávania povrchu môžeme valce použiť na spevňovanie pôdy, zatlačovanie semena do pôdy, zatlačovanie povytiahnutých ozimín. Všeobecne sa môže povedať, že valce pôdu urovnávajú a stlačujú. Urovnaný povrch pôd má menšiu plochu a preto vyparí menej pôdnej vlahy, ale keď sa pôda príliš stlačí, podporuje sa zase kapilárne vedenie a výpar vody z pôdy sa zvýši. Preto treba používať valce veľmi účelne. Nikdy nie vtedy, keď sa pôda lepí na valce, lebo potom sa pôda „zamáže“ a valcovaním sa viac poškodí ako prospeje.
Použitie brán: Brány sa rovnako ako valce používajú na drvenie hrúd. Na rozdiel od valcov však pôdu neutláčajú, ale nakyprujú. Brány sa používajú pri ničení buriny, bránení obilia (pozdĺž riadkov, keď je riedke, naprieč riadkov, keď je husté). Bránami sa prevzdušňujú lúky a pasienky a zbavujú sa machu. Bránenie lúk a pasienkov na jeseň alebo na jar malo by byť pravidlom. Pred bránením sa kyslé lúky a pasienky môžu vápniť. Použitie brán je vhodné aj pri močovkovaní. Bránami ničíme pôdny prísušok, prevzdušňuje sa pôda.
Smykovanie: Smyky sú typické jarné náradie. Smykmi sa pôda urovnáva, ale neutláča. Hlbokou orbou zoraná pôda sa cez zimu nechá v hrubej brázde, na jar pred siatím sa usmykuje a môže sa prikročiť k siatiu. Pôdy veľmi hrudovité nestačí smykovať, lebo prvým poslaním smyku je pôdu urovnávať a menej pevné hrudy drviť.
Kultivátorovanie: Kultivátory pôdu prekyprujú, ale ju neobracajú. Kultivátor je teda výslovne jarné náradie. Používa sa všade tam, kde sa má pôda pred siatím prekypriť. Tak je to pri siatí repy. Cukrová repa neznáša vzdušné priestory, ktoré sa často vytvoria po hlbokej orbe. Teda na jar sa zásadne nemá orať. Keď sa má pôda kypriť, treba použiť kultivátor.
Plečkovanie: Plečky sa stávajú čoraz používanejším náradím v našom poľnohospodárstve. Ich prvoradé poslanie je kypriť pôdu a ničiť burinu. Pomocou plečiek môžeme zničiť až 90 % všetkej buriny. Pestovanie okopanín si ani nevieme predstaviť bez práce plečiek. S plečkovaním okopanín môžeme spojovať močovkovanie, prihnojovanie kultúr umelými hnojivami. Pri štvorcovo-hniezdovej výsadbe ide v prvom rade o to, aby sa ošetrovanie kultúr plečkami dalo robiť dvoma smermi na seba kolmými, čím sa plne nahradí ručná práca.
Pôdny prísušok: Pod pôdnym prísuškom rozumieme vytvorenie akejsi kôry na povrchu ornice. Niektoré pôdy ťažšieho charakteru a hnojené hnojivami, ktoré obsahujú sodík, sú zvlášť náchylné na kôrnatenie. Pôdny prísušok škodí tým, že bráni výmene vzduchu medzi pôdou a atmosférou. V pôde sa potom hromadí kysličník uhličitý, ktorý znemožňuje dýchanie koreňov a nastáva „zadusenie“ rastlín. Pôdny prísušok vytvorený pred vyklíčením rastlín poškodzuje ich tým, že bráni a často úplne znemožňuje ich vyklíčenie. Prísušok sa ničí plečkami, bránami, valcami-ježkami, ručne okopávaním.
Porast zeleniny — príklad prikrytia pôdy: Každý praktický hospodár vie, ako blahodarne pôsobí na pôdu rastlinný kryt. Dobrým príkladom rastlinného krytu sú skoro všetky zeleniny, okopaniny i krmoviny. Prikrytá pôda sa nevysušuje, netvorí sa na nej pôdny prísušok, biologická činnosť je v nej bohatšia, zaburinenie je menšie. Vzhľadom na uvedené prednosti prikrytej pôdy je v praxi časté ochranné prikrývanie pôd (mulčovanie) pomocou rašeliny, slamy, alebo kompostu. Prikrývanie pôd sa do určitej miery, čo do jeho účinku snažíme nahradiť častým kyprením.
Záber z krajskej pôdnej skúšobne — zisťovanie pôdnej reakcie: Väčšina kultúrnych rastlín vyžaduje pôdnu reakciu neutrálnu alebo slabo alkalickú. Len málo rastlín vyžaduje reakciu pôdy slabo kyselú (zemiaky, ovos, lupina, seradela, trávy). Je samozrejmé, že k úrodnosti pôdy patrí úprava pôdnej reakcie kyslých pôd. Pre zistenie stupňa kyslosti a potreby vápnenia treba plne využiť krajské pôdne skúšobne, ktoré vykonajú rozbory pre socialistický sektor bezplatne a pre iných záujemcov za režijný poplatok.
Odber pôdnych vzoriek: Na zisťovanie potreby vápnenia a pohotových rastlinných živín treba odobrať z jednotlivých honov pôdne vzorky. Za predpokladu, že hon je tvorený rovnakým druhom pôdy, odoberieme z celého honu 1 vzorku, a to tak, že najskôr odoberieme rad čiastkových vzoriek z hĺbky asi 10 cm (miesta odobratia čiastkových vzoriek sú označené na obrázku krížikom). Čiastkové vzorky potom dôkladne zmiešame najprv vo vreci a z takto pripravenej veľkej vzorky odoberieme vzorku vo veľkosti asi 1 kg do obyčajného obchodného vrecúška, patrične ju označíme a zašleme do pôdnej skúšobne. Táto nám po analýze zašle výsledok.
Záber z pôdnej skúšobne — zisťovanie rastlinných živín: Podľa Viľjamsa pre úrodnosť pôdy treba, aby bol v nej priaznivý pomer vzduchu a pevných súčiastok, obsah humusu, aby pôda bola biologicky činná a aby obsahovala rastlinné živiny. Chýbajúce rastlinné živiny dnes doplňujeme na základe rozborov krajských pôdnych skúšobní, ktoré máme v každom kraji. Pôdne skúšobne nám presne povedia, ktoré živiny v pôde chýbajú a akými hnojivami ich máme do pôdy doplňovať.
Porast obilnín: Odmenou každého starostlivého hospodára za správne obrábanie pôdy je bohatá úroda. Takto každý roľník plní svoju veľkú národnú povinnosť: zaistiť výživu národa na vlastnej hrude. Pre seba sa zase dopracuje slušného dôchodku a pocitu spokojnosti a užitočnosti pre ľudskú spoločnosť.
y
