Robert Owen, návrh na mestečko New Lanarck v Škótsku /rytina z roku 1832/: S priemyselnou revolúciou, s rozvojom kapitalizmu, s početným rastom proletariátu a zostrovaním triednych rozdielov sa objavili moderné socialistické myšlienky a aj prvé utopistické návrhy socialistických sídlisk. Utopistický socialista Róbert Owen, majiteľ veľkého textilného podniku, takéto mestečko skutočne aj vybudoval. Je to voľne v prírode uložený štvorcovitý blok obytných a továrenských budov uprostred s parkom a spoločenskou budovou, školami, jasľami, škôlkou ap. V tomto návrhu sa už objavuje novodobá zásada o úzkom spojení bývania s okolitou prírodou.
New York, letecký pohľad na časť mesta s najväčším počtom mrakodrapov: Mestá v 19. a 20. storočí prudko vzrastali. Pozemky, ktoré boli čoraz drahšie, sa využívali čo najdôkladnejšie. Celé rozľahlé štvrte nemali ani kúska zelene a ľudia bývali v úzkych tmavých uličkách alebo dvoroch. Najvýraznejší obraz kapitalistickej koncentrácie v mestách dávajú mestá Londýn, Paríž a najmä New York. Na obrázku je obchodná štvrť /Manhattan/. V mrakodrapoch sú kancelárie obchodných spoločností, bánk a v ich tieni sú nižšie obytné domy.
New York, zadymenie priemyselných miest: V New Yorku mesačne na štvorcový kilometer spadne 60 ton sadzí. Pred 100, ba ešte pred 50 rokmi zadymenosť miest a obsah rôznych chemických odpadov priemyslu vo vzduchu a v riekach ešte nebolo veľké. Dnes je zadymenosť veľkých miest — aj u nás -— mimoriadne vážnou hygienickou otázkou, pretože veľmi zhubne pôsobí na zdravie obyvateľstva /cez dym nemôžu slnečné lúče dostatočne preniknúť, dym ohrozuje dýchacie orgány, podporuje vznik rakoviny apo/. Možno ju znížiť tým, že sa priemysel vylúči z obytných častí miest, že sa prejde na také energetické zdroje, ktoré nezadymujú okolie /nafta, atómová energia/, že sa všetky zdroje zadymenia, prašnosti a škodlivých splodín budú filtrovať špeciálnymi filtrami na komínoch ap.
New York, nával áut koncom týždňa na výpadovej autostráde: V dňoch pracovného voľna sa chce každý dostať z veľkomiest do prírody. Najmä vtedy sa veľmi citeľne prejavuje zložitosť dopravného problému. Vo veľkomestách je toľko áut, že sa doprava spomaľuje a dochádza k zátarasám. Staré mestá nerátali s takým rozvojom automobilizmu, aký vo svete prežívame, ich ulice sú priúzke. Pritom automobilizmus ohrozuje chodcov a znepokojuje obytné štvrte. Podľa najnovších náhľadov sa v nových obytných štvrtiach musí automobilová doprava vylúčiť: automobilisti budú mať parkoviská a garáže na ich okraji.
Detroit, robotnícke sídlisko /USA/: Robotníci a stredné vrstvy bývajú v USA, Anglicku a inde v nahustených sídliskách bez zelene a otupných jednotvárnosťou svojich ulíc. Takéto sídliská v USA prevládajú a ťahajú sa na desiatky kilometrov okolo veľkomiest. Okrem šachovitého rozdelenia ulíc niet tu nijaké plánovanie.
V. Gruen, obchodné stredisko na predmestí Detroitu s parkoviskom pre 10 000 áut: Obchodné spoločnosti stavajú uprostred novovznikajúcich oblastí veľké obchodné domy, ktoré sa stávajú spoločenským strediskom s reštauráciou, hotelom a kinom. Stavba mesta sa scvrkáva na živelný rast sídlisk s rodinnými domčekmi, výstavbu obchodných domov a základných škôl.
Hausmannova regulácia Paríža. Bulvár Richard Lenoir postavený v rokoch 1861-1863: Hustú a nepravidelnú zástavbu Paríža upravovali prebúraním početných širokých bulvárov, ktoré sa stali novými dopravnými tepnami mesta. Na nich sa postavili luxusné obytné domy, ale mimo týchto ulíc zostali staré kľukaté uličky. Jedným z dôvodov vybudovania týchto rovných bulvárov bola snaha znemožniť proletariátu počas občianskych vojen a povstaní barikádové boje a uľahčiť boj delostrelectva proti povstalcom /v rokoch 1827-1851 boli na parížskych uliciach 9 raz barikády/. Prefekt Hausmann, ktorý bol iniciátorom prebúrania týchto ulíc, medzi dôvodmi prestavby okrem iného doslovne uvádza, že vytvorením širokých a dlhých bulvárov sa umožní voľná cesta armáde, uľahčí sa obrana palácov a "takto by bol dômyselnou kombináciou zlepšený osud ľudu, pretože by bol zbavený náklonnosti na vzbury". Podľa vzoru Paríža sa podobné ulice prebúravali aj v mnohých iných mestách.
Schéma plánu Howardovho záhradného mesta: Proti živelnému a nezdravému rastu miest navrhovali rôzni reformátori nové typy miest. Angličan Howard navrhol roku 1898 ako najvhodnejšie tzv. záhradné mesto. Podľa tohto návrhu by sa na okolí veľkomiest postavili početné menšie mestá, v ktorých by boli menšie domy obklopené zeleňou. V strede mesta /diagram vľavo/ predpokladal parkové námestie obklopené verejnými budovami, ďalej obytné oblasti, potom oblasti centrálneho parku atď. Napravo je naznačené, ako si predstavoval zoskupenie viacerých záhradných miest okolo centrálneho mesta. Plodnou a správnou je jeho myšlienka o nevyhnutnosti spojiť v novodobom meste výhody vidieka /príroda, zeleň/ s výhodami mesta /sústredenie služieb a kultúry/, myšlienka, na ktorú už pred ním upozornil Fridrich Engels.
Tony Garnier, obytné štvrte z návrhu na priemyselné mesto /1901-1904/: Garnierov návrh je prvým, ktorý plánuje mesto všestranne a veľmi vecne, priemysel umiesťuje v určitej vzdialenosti od obytnej zóny. Obytné štvrte sú len pre peších, automobilová doprava ide len po ich obvodoch. Už vtedy plánoval v meste letisko. Okrem toho predpokladal, že sa pri výstavbe mesta bude používať hlavne železobetón. Architektúra, ktorú navrhoval, je na svoju dobu mimoriadne moderná, hladká. - Ale jeho návrh vtedy nebol pochopený a až po roku 1918 sa k nemu architekti znovu vrátili a rozvíjali ďalej jeho myšlienky.
Otto Wagner, návrh na prestavbu jednej z viedenských štvrtí /okolo roku 1910/: Wagner zachováva síce staré formy budov a parádnych parkov, ale aj z jeho návrhu vidieť veľkú snahu uvoľniť nahustenosť mesta.
Le Corbusier, návrh na prestavbu stredu Paríža /1922-1930/: Tento návrh sa zásadne líši od predstáv záhradných miest. Le Corbusier predpokladá v mestách vysoké domy /mrakodrapy na obrázku sú administratívne a správne budovy v strede mesta, obytné domy sú 10-12 poschodové/. Zachováva pritom najcennejšie pamiatky. Podľa Le Corbusiera je predstava, že mestá treba premeniť na obrovské sídliská s malými rodinnými domčekami, nesprávna.
N. A. Miľutin, náčrt pásmového mesta tzv. "Socgorodu", dvadsiate a tridsiate roky nášho storočia: Po Októbrovej revolúcii sa v Sovietskom zväze zrodili nové, pokrokové teórie o stavbe miest. Miľutinova predstava pásmového mesta rozčleňovala mesto do funkčných pásov. Výrobné pásmo od pásma obytného je oddelené širokým pruhom zelene a za obytným pásmom rekreačné. Podľa tohto princípu, pravdaže, s prihliadnutím na prírodné podmienky, postavili v ZSSR mnoho miest. Dodnes má táto teória veľký vplyv na stavbu miest a teórie o stavbe miest na celom svete.
Zmena názorov na stavbu miest: V dvadsiatych rokoch nášho storočia došlo v teórii a praxi k významnej zmene názorov na stavbu miest. Dovtedy sa bloky domov zastavovali čo najväčšími, ich vnútorné priestory boli tmavé, málo vzdušné a nezdravé. Početné byty vôbec boli bez slnka /prvý obraz/. Neskoršie sa budovali uzavreté bloky, ale vnútorné dvory zostávali voľné: ani tým sa však neodstránili zle osvetlené byty /prostredný obraz/. Funkcionalistický názor na stavbu miest zaviedol tzv. riadkovú zástavbu. Domy sú kladené voľne vedľa seba tak, že byty sú obrátené na východ a na západ, alebo - keď sú byty len na jednej strane domu -— na juh. Takéto bloky sú nielen dobre osvetlené, ale aj prevetrané a všetky byty sú rovnako hodnotné. Takéto úvahy vznikli zo snáh riešiť bytovú otázku demokraticky v prospech všetkého obyvateľstva.
Vysoká a nízka zástavba: Ukázalo sa, že pri rovnakej hustote obyvateľstva na určitej ploche je výhodnejšie stavať vysoké, 10-12 podlažné obytné domy /s veľkými voľnými plochami medzi nimi, s dostatočným odstupom, aby všetky byty mali po celý rok dostatok slnka/ než nižšie, 2-3 podlažné domy, ktoré by museli byť dosť husto vedľa seba.
Sídlisko Westhausen vo Frankfurte n. Mohanom: V 20. a 30. rokoch sa postavilo v Európe veľa funkcionalistických sídlisk, prísne sa pridržiavajúcich hygienických zásad. Na našom obrázku vidíme dvojpodlažné radové domy. Zástavba a priestory, ktoré vznikli medzi domami, sú dosť jednotvárne a nie sú tu ešte vyvinuté potrebné spoločenské a kultúrne strediská, námestia a väčšie súvislé plochy zelene.
Architekt Sven Markelius, stred nového satelitného mestečka Stockholmu Vällingby /1948-1953/: Nové riešenie na odľahčenie priveľkých miest priniesla myšlienka tzv. satelitných miest, ktoré sa zakladajú v okruhu 20-50 km okolo starých miest a sú s nimi spojené rýchlou dopravou. Satelity majú vlastný priemysel, takže ich obyvatelia nemusia chodiť ďaleko za prácou. Dnes sa stavajú na okolí mnohých veľkomiest /Londýn, Moskva, atď./.
J. L. Martin, R. H. Matthew a ďalší, časť londýnskeho sídliska Aldon Estate /1956/: V nových sídliskách aj v Anglicku, v krajine, kde sa tradične stavali menšie obytné domčeky, prechádza na veľké obytné bloky. V tomto sídlisku, pekne uloženom do prírody, sú použité rôzne formy obytných domov. Od nízkych prízemných domov /pre prestarnutých/ cez radové jednoposchodové, k vežovým a doskovitým obytným domom.
Le Corbusier, návrh na výstavbu vojnou zničeného mesta St. Dié vo Francúzsku /1945/: Le Corbusier týmto návrhom vytýčil niektoré nové zásady súčasnej stavby miest. Námestie je veľmi priestranné, vyhradené len pre peších a hlavné budovy na ňom stoja voľne, takže sa uplatňuje celá ich plastická hmotnosť. Hlavnou dominantou mesta je vysoká budova mestskej zprávy, ktorá je podľa Le Corbusiera novodobou katedrálou. Okrem tejto hlavnej budovy sú na námestí pomerne nižšie budovy. Voľným a dôkladne premysleným umiestnením budov v priestore námestia sa pri prechádzke ukazujú stále nové pohľady. Naľavo a napravo od námestia sú vysoké obytné budovy /ich výšku na pláne naznačujú tiene/ veľmi voľne rozmiestnené v zeleni. Priemysel je v smere vetrov na druhom brehu rieky /na obrázku dolu/. Tento návrh z roku 1945 silne ovplyvnil predstavy o dnešných spoločenskokultúrnych strediskách miest. Žiaľ, návrh sa neuskutočnil.
August Perret, výstavba vojnou zničeného mesta Le Havre /po roku 1945/: Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu sa Perret pridŕža zaužívanej osnovy mesta s veľkými pravouhlými námestiami, na obvode ktorých sú hlavné budovy. V Le Havre bola po vojne v mestskej rade komunistická väčšina, ktorá veľmi podporovala výstavbu mesta a nových obytných štvrtí podľa jednotného plánu.
A. Perret, stará a nová zástavba obytných štvrtí v Le Havre: Na tomto príklade dobre vidieť zásadný rozdiel medzi starými zásadami mestskej zástavby a novodobými architektonickými zásadami. Namiesto nahustených blokov sa dnes stavajú voľné a vzdušné obytné domy. Blok na obrázku je ten istý, pred zbombardovaním a po prestavbe.
Lucio Costa, plán Brazílie /1957/: V Brazílii veľmi dlho chystali výstavbu nového hlavného mesta, ktoré by bolo viacej v strede krajiny /Rio de Janeiro, staré hlavné mesto, je na pobreží Atlantického oceánu/. V roku 1957 na základe súťaže bol poverený vypracovaním plánu nového hlavného mesta, ktoré sa tiež nazýva Brazília, L. Costa. Mesto sa skladá z obytných častí /sú v "krídlach" pôdorysu mesta ponášajúceho sa na lietadlo/ a spoločenského a politického strediska /trup "lietadlovej" formy/. Pri meste sa vybudovalo umelé jazero. Mesto je už takmer hotové a je jedným z najzaujímavejších príkladov dnešnej architektúry. Jeho zvláštnosťou je, že v ňom majú bývať len úradníci a že široko ďaleko niet ďalšieho významného mesta alebo hospodárskeho strediska.
Oskar Niemeyer, budova parlamentu a vládne budovy v Brazílii /1958/: Veľkú väčšinu budov v Brazílii, novom hlavnom meste, navrhol O. Niemeyer, jeden z najtalentovanejších architektov dneška. Sály poslaneckej snemovne a senátu sú zakryté jednak okrúhlou kopulou, jednak misovitou nadstavbou. V dvojitom výškovom dome sú štátne úrady. Architektúra týchto budov sa vyznačuje veľkými, jednoduchými a veľmi výraznými formami. O. Niemeyer, ako pokrokový architekt, komunista a nositeľ Leninovej ceny mieru musel po poslednom pravičiarskom štátnom prevrate z Brazílie utiecť.
Architekti N. A. Osterman, G. Pavlov, V. Svirskij, V. Karlafatov, S. V. Liaščenko, V. Šapiro, časť sídliska Nové Čerjomušky v Moskve /1957/: Nové sovietske sídliská dôsledne dodržiavajú všetky zásady dnešnej stavby miest: sú voľné, je v nich veľa zelene, striedajú sa v nich rôzne typy domov a sú úplne vybavené obchodmi, kultúrnymi a spoločenskými zariadeniami. Nové Čerjomušky boli jedným z prvých sídlisk v Moskve, kde sa tieto nové zásady v povojnovej výstavbe plne uplatnili.
Bratislava, nové stavby v strede mesta: Od roku 1945 sa podstatne zmenil aj obraz našich miest. V Bratislave prevládajú veľké budovy škôl, verejné budovy, rastie z nej veľkomesto. Ťažisko výstavby nových obytných štvrtí je však na okraji mesta.
V. Houdek, Št. Svetko a J. Dukát, sídlisko na ulici Februárového víťazstva v Bratislave /1959/: Vysoké, desaťposchodové domy nie sú už postavené pozdĺž ulice, ale priečne k nej. Sú z liateho betónu /v Bratislave je dunajský štrk veľmi dôležitým stavebným materiálom/. Aj z hľadiska architektonického výrazu sú to výrazné súčasné stavby.
K. Paluš, vežové domy v sídlisku Ružová dolina v Bratislave /1962/: Vežové obytné domy sa objavujú aj u nás. Byty v nich sú vhodné najmä pre bezdetné rodiny a slobodných ľudí. Na každom poschodí sú štyri trojizbové byty.
Banská Bystrica, sídlisko Fončorda /1950-1953/: V rokoch 1948-1954 sa u nás postavilo veľa sídlisk skladajúcich sa z typizovaných obytných domov. Sídliská sú pomerne jednotvárne, dodnes väčšinou nedokončené /bez zelene/, pôsobia dosť nepríjemne. Aj v nich sa odrážali jednostranné ekonomické názory na architektúru, podceňovanie jej kultúrno-spoločenskej úlohy. Na druhej strane znamenali tieto sídliská podstatné zvýšenie bytovej úrovne a pomáhali prekonávať najhoršiu bytovú núdzu.
Arch. Ismailov, návrh kolchozného sídliska s viacpodlažnými domami /1961/: V budúcnosti nebude podstatný rozdiel medzi úrovňou bývania na vidieku a v meste. Aj na vidieku sa budú postupne stavať viacposchodové obytné domy a sídliská budú vybavené spoločensko-kultúrnymi zariadeniami. Predpokladom je, pravda, ďalší rozvoj poľnohospodárstva, jeho prechod na vysokú techniku a mechanizáciu. Dedina v dnešnej svojej podobe — ktorá je vlastne produktom feudalizmu - postupne zmizne, vidiecke obyvateľstvo sa bude sústreďovať do najvhodnejšie položených spádových dedín, z ktorých vzniknú malé mestečká. To bude podstatný krok k prekonaniu protikladov medzi mestom a dedinou, čo je dôležitou podmienkou pri budovaní socializmu a komunizmu.
Havana, nové sídlisko Havana del Este /1959-1961/: Od revolúcie v januári 1959 urobila kubánska architektúra veľké pokroky. Postavili sa stovky nových škôl, nemocníc, celé dediny, továrne a veľké sídliská. Obyvatelia v novom sídlisku Havany, Havana del Este /Východná Havana/ sa sem prisťahovali z najzanedbanejších štvrtí koloniálnej Havany. Sídlisko pre 8000 obyvateľov je dokonale plánované, má veľké udržiavané plochy zeleň, kultúrne, školské a športové zariadenia a rýchle dopravné spojenie so starou Havanou.
Kenzo Tange, návrh na rozšírenie Tokia nad morským zálivom /1961/: Tokio je jedným z najväčších miest sveta a Japonsko jednou z najhustejšie obývaných krajín. Problém jeho rekonštrukcie je veľmi zložitý. Významný japonský architekt Kenzo Tange vypracoval zaujímavý návrh, ktorý predpokladá vybudovať nové časti mesta nad morom, teda bez nároku na stavebné pozemky. Nové štvrte a dopravné cesty k nim by boli na pilótach nad vodou. Stredom novej časti má byť podľa tohto návrhu pás obchodných a administratívnych objektov a po jeho stranách veľké mnohoposchodové terasovité obytné domy /malé nepravidelné obdĺžniky na našom obrázku/. Uskutočnenie by si vyžiadalo obrovské náklady na zakladacie práce pod vodou. Dnes sa zdá plán utópiou, možno však, že za krátky čas sa v stavbe miest príde k riešeniam ešte odvážnejším.
y
