V Polichne si už r. 1887 začala spolu so sestrou písať zábavnopoučný časopis Ratolesť. R. 1890 vyšla v Slovenských novinách jej prvá práca Za koho ísť. V tejto poviedke opísala ešte skromný a úzky príbeh zo života dedinskej slečny, farárovej dcéry, ale už tu prejavila svoje realistické umenie a vedela sa vcítiť do vnútorného sveta dievčaťa, rozhodujúceho sa, za koho sa má vydať. Na obrázku máme Vrtiakovu kresbu zo súčasného vydania Mladých liet. Vidíme tu dvoch učiteľských pomocníkov Búta a Mišova, ktorí sa uchádzajú o priazeň dievčaťa.
V Polichne žila spisovateľka až do roku 1909. Písala do Slovenských pohľadov novely, v ktorých je veľa autobiografického, zväčša zo života dedinskej inteligencie, no autorkin pohľad na skutočnosť nie je v nich ešte dosť kritický. Po otcovej smrti r. 1909 odišla do blízkej Ábelovej a žila tu s matkou skromne až do roku 1945. Keďže zo skromnej matkinej penzie nemohli vyžiť a Timravine spisovateľské práce nevynášali temer nič, stala sa tu roku 1920 učiteľkou na materskej škole.
Na obrázku vidíme pohľad na Ábelovú a budovu, v ktorej bola materská škôlka.
V Ábelovej sa naplno rozvinul jej spisovateľský talent. Sestra Mária spomína si po rokoch na Boženu ako na výbornú, hoci tichú spoločníčku. „Spomínam si“, hovorí, „ako sme v lete chodievali kúpať sa do jedliny, kde bolo vody iba žabe po pupok, ako sa vraví. Jedna z nás mala na lúke stráž, a keď objavila niekde nablízku mužskú postavu, splašila ostatné, aby sa pokryli do kríčkov. Nemal čo na nás vidieť, lebo sme boli pri kúpaní od krku až po členky oblečené. Ale bolo by hanba, keby nejaký chlap bol videl už len našu bosú nohu... Boženka sa veľmi rada kúpavala až do neskorej staroby. Pekne vedela plávať, a ešte aj okolo sedemdesiatky, keď prišla k nám do Bardejova, rada si zašla k Topli, a tam si raz, dva razy poplávala“.
Na obrázku vidíme spisovateľku z mladších rokov.
Timrava bola veľmi pracovitá a vo svojej ábelovskej samote deň čo deň pri starodávnom stole v rázovitej izbe, preplnenej folklórom, písala diela, ktoré zobrazovali ťažký život slovenského ľudu.
Na obrázkoch vidíme Timravinu izbu a jej starobylý písací stôl.
Ábelovské obdobie je charakteristické najmä tým, že tu sa zrodili jej najsilnejšie diela s tematikou slovenského ľudu, ktorých charakteristickou ukážkou sú Ťapákovci, ale aj diela s protivojnovou tematikou, ako napr. Hrdinovia.
Pozrime na spisovateľku pri práci.
Z Ábelovej málokedy chodievala na dlhšie cesty. Bola, ako vieme, u príbuzných v Prahe, v Bratislave, v Bardejove. Navštívila aj literárnych pracovníkov v Matici slovenskej v Martine, pretože tam začali vychádzať v kníhtlačiarskom spolku Tatrane jej novely a poviedky.
Na obrázku vidíme faksimile jej prvých knižných vydaní z roku 1920. Poviedku Pozde vidíme aj v rukopise.
V obnovenej Matici slovenskej začali vychádzať jej zobrané spisy. Pred prevratom sa nemohla dočkať knižného vydania svojich diel. V povojnových rokoch propagoval jej tvorbu najmä literárny kritik Hamaliar a František Votruba.
Na obrázku vidíme faksimile prvého zväzku jej zobraných spisov.
Obrázok z tridsiatych rokov predstavuje spisovateľku v spoločnosti maliarky Ley Mrázovej a literárneho kritika Andreja Mráza, ktorý bol redaktorom Slovenských pohľadov a aj ako kritik sa zaujímal o jej literárne dielo. Andrej Mráz vo svojich spomienkach na Timravu uvádza niektoré postrehy, ktoré charakterizujú spisovateľku: „Povedala sem-tam vtip, zväčša pichľavý, ale vcelku ako by sa o nič opravdivejšie nebola zaujímala. Ako keby bola dumala: ‚Vy si robte, čo chcete, mne na vás nezáleží, a svoju dušu vám aj tak neotvorím‘. Bola málo zhovorčivá, viac rozmýšľala a pozorovala. A hĺbka myšlienok ako aj prenikavosť pozorovacích schopností prejavila sa aj v jej diele.“
Literárne dielo Timravy je bohaté. Obsahuje poviedky a novely zo života inteligencie, z ktorých mnohé sú autobiografické, obrazy zo života ľudu, novely so širšou spoločenskou problematikou, a napokon napísala aj niekoľko drám.
Všimnime si najprv jej prvé práce. Vychádzali po mnohé roky roztrúsene po časopisoch, sústavnejšie vo vydavateľstve Živena pod názvom Výber z prvotín. Kniha obsahuje tieto poviedky: Za koho ísť, Kandidát ženby, Pomocník, Zvrchovaný čas, Ondro Krman a iné. Za celú knihu dostala Timrava honorár 2600 korún. Na titulnej strane vidíme venovanie dr. Jánovi Menšíkovi, literárnemu historikovi, ktorý patril medzi prvých propagátorov Timravinho diela.
Medzi prvotiny patrí aj poviedka Zvrchovaný čas. Aj v nej, ako v poviedke Za koho ísť, Timrava zachycuje vnútorné problémy srdca, citové rozpoloženie dvoch mladých mužov, učiteľského pomocníka a evanjelického kaplána, ktorí sa uchádzajú o priazeň namysleného dievčaťa. Na obrázku maliara Vrtiaka vidíme práve scénu tohto citového trojuholníka.
Do tejto série poviedok patrí aj jemná, psychologicky podložená poviedka Pomocník, ktorá nosí podtitul Z denníka dievčaťa. Poviedka je postavená na rozpore sna a skutočnosti. Ukazuje však psychologicky presvedčivo prerod dievčaťa a jej citov; sklamanie sa postupne mení na príchylnosť a napokon na lásku. V čase svojho zrodu učila poviedka mladé dievčatá reálne chápať život. Na obrázku vidíme scénu, v ktorej vystupujú ako hlavné postavy starý učiteľ, jeho dcéra a pomocník Somoš.
Zaujímavým obrazom zo života dedinskej inteligencie je dlhá novela Boj. O aký boj ide? Boj o ženíchov, o city, o lásku, o život. Je to plastický obraz dedinskej inteligencie, ktorého hrdinkou je skromné odstrkované dievča Marta a jej protiklad - krásna Mária. Osudy týchto dvoch dievčat, ktoré samy odmietajú, alebo sa sklamávajú v ľúbosti, rozvíjajú sa tu na pútavom príbehu. Na obrázkoch: sklamanie Marty, keď ju pytač Miro odvrhne a zaľúbi sa do jej sokyne Márie. Na druhom obrázku Marta, ktorá sa z trucu i zo súcitu vydala za chorého maliara, už ako vdova znova sa uzmieri s Mirom Kropáčom.
V novele Bez hrdosti zobrazuje Timrava príbeh Miliny, ktorá je nešťastne zaľúbená do samoľúbeho krásavca Jablovského a pre neopätovanú lásku temer stratí svoju ženskú hrdosť. Je to krásny príklad hlbokej citovej výchovy. Na obrázkoch vidíme Milinu v kruhu prázdnej dedinskej inteligencie, ktorá sa zháňa iba za radovánkami a pletkami. Na druhom obrázku Milina v záverečnej scéne sa spamätúva zo svojej tragédie a s opovrhnutím sa díva na opitého Jablovského. „Bodaj by si viac nikdy nebol milovaný...“ šepce v poslednej vete.
Vyvrcholením tohto obdobia, v ktorom prevláda tematika inteligencie alebo autobiografické motívy, je veľká novela, skoro román - Skúsenosť. Timrava opísala v nej svoje skúsenosti z Dolného Kubína, kde bola spoločníčkou pani Országhovej, ktorú v diele pomenovala Bukovičovou. V postave pani Bukovičovej sa vysmiala pseudovlastenectvu predstaviteľky buržoázie. V Maríne Majtánovej zobrazila vlastné problémy a neradostný život u bohatej meštiačky.
Na obrázku vidíme titulný list z vydania Skúsenosti z Hviezdoslavovej knižnice a prvú stranu z vydania Mladých liet v Školskej knižnici.
Pani Bukovičová sa sama pokladala za vlastenku, ale slovenské knihy nečítala a za slovenskú reč sa hanbila. Ale, hľa, po ulici ide veľký básnik Javor! Aká je pyšná pani Bukovičová, že ho pozná, ba čo viac, je mu aj akási rodina. Pre Marínu, ktorá sama písala (veď sa v nej skrývala sama spisovateľka), to bol skutočný zážitok. Veľkého básnika obdivovala, jeho dielo poznala.
Obrázok zo Skúsenosti: Bukovičová, Javor, Marína a Žela.
Vonku je pani Bukovičová vznešená dáma, ale doma? Nevrlá, večne nazlostená, nič jej nie je dobre. Slúžku Zuzku sužuje, na Marínu sa stále zlostí. Marína mala byť spoločníčkou, ale tiež je len takou lepšou slúžkou. Zuzka je typom prostého dievčaťa, no Marína ju vo svojich myšlienkach cení viac ako nafúkanú a pokryteckú paniu.
Obrázok zo Skúsenosti: pani Bukovičová, Marína, Zuzka.
„Keď sme išli naspäť, dážď začal padať v riedkych kvapkách, ale vystreli slnečníky a ponáhľali sa, ako vedeli. Pani také veľké kroky robila, že chatrná Marína ledva stačila za ňou, hoci sa usilovala.“ Pani na ulici šla vždy dopredu, vystretá, pyšná, telnatá, spokojná so sebou. A Marína, skromná, utiahnutá, zamyslená - pár krokov za ňou. To je charakteristické aj pre ich vzájomný vzťah aj pre vzťah k svetu. Pani Bukovičová je meštiačka, na ktorú naplno dopadla autorkina kritika. Marína je zasa obraz spisovateľky samej, taká bola aj v živote; utiahnutá, plachá a skromná! Ale tým väčšmi a hlbšie myslela.
Druhú veľkú oblasť Timravinej tvorby tvoria novely so sedliackou tematikou. Medzi ne patria také skvosty našej klasickej literatúry ako napr. Ťapákovci. V tomto diele spisovateľka zachytila obraz konzervatívneho sedliactva. Ťapákovcov charakterizuje ťarbavosť, lenivosť, spiatočníctvo vo všetkom: v myslení i v konaní.
Obrázok z vydania Mladých liet. Ilustroval Jozef Vrtiak.
Iba nevesta Iľa je výnimkou z tej ťapákovskej liene. Hľa, ako o nej píše spisovateľka: „Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je i v obecnej službe; je babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace, a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, ako by bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje, a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené. I dnes sotvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí jedla na fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala: ‚Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez zruba? Iba o kúštik, čo som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja si ešte aj o život prídem. Keď nechcete studňu napraviť, choďte vy sami po vodu. Lebo už viem, že sa ja do nej prvá zmočím!‘“
Na kresbe ju máme, ako sa srdí pred spokojnými Ťapákovcami, ktorým sa „lení jazykmi pohnúť“.
Tá staršia žena na fotografii je sedliačka Elena Vestegová, ktorá bola v mladosti predobrazom - prototypom k vytvoreniu postavy Ile - kráľovnej. Timrava si typy nevymýšľala, ona ich hľadala medzi ľudom. Preto sú také živé, výrazné, plastické.
Iným významným dielom zo sedliackeho prostredia je novela s vysťahovaleckou tematikou Tá zem vábna. Autorka v nej rieši otázku, prečo dedinskí ľudia odchádzali za more, a ukazuje dôsledky vysťahovaleckej horúčky. Na prvom obrázku vidíme Jana Fazuľovie, ktorý sa tiež dal zlákať snom o Amerike, na druhom rozjarených mužov v krčme, ktorí zapíjajú svoje rozhodnutie odísť za „veľkú mláku“. Ale sa sklamali. O dva týždne po odchode prišiel list od Jana. Píše v ňom: „A tu je nie tak, ako tam ľudia vravia. To neverte, že je tu dobre. Tu je tvrdo veľmi a ťažko.“
Problémy citových vzťahov, ktoré boli tak často podmienené na našich dedinách vzťahmi hmotnými, peniazmi, riešia medziiným aj pekné novely Na jednom dvore a Mocnár, z ktorých prinášame dva obrázky.
Roku 1918 vychádzala v Živene na pokračovanie veľká novela Hrdinovia. V nej Timrava ostro odsúdila vojnu a ukázala pravú tvár falošných pseudovlastencov, ktorí vykrikovali jalové heslá o vlasti, ale keď bolo treba vlastenčenie prejaviť skutkom, stali sa smiešnymi zbabelcami. Slovenský ľud, ktorý vojnu nenávidel, musel ísť za ich záujmy krvácať na front.
Obraz: titulný list vydania Hrdinov u Mazáča v Prahe, obálka Martina Benku.
Okrem novely Všetko za národ, ktorá má autobiografické črty, napísala Timrava aj niekoľko hier, z ktorých sa zachovali dve: Chudobná rodina a Páva. Uverejňujeme faksimile prvej stránky rukopisu Chudobnej rodiny, ktorá sa pôvodne mala nazývať Krása krás.
Za prvej Československej republiky tvorila Timrava málo. Žila skromne v Ábelovej a iba kedy-tedy odchádzala na návštevu k príbuzným do Bratislavy a do Bardejova. Pri jej šesťdesiatinách prvýkrát si slovenská kultúrna verejnosť uvedomila, akú spisovateľku má v Timrave. Usporiadali sa oslavy. Z týchto osláv bola Timrave milá najmä pozornosť ábelovských detí, ktoré ju prišli pozdraviť.
Roku 1945 sa presťahovala Timrava z Ábelovej do Lučenca. I keď už nepísala, horlivo sledovala politický a kultúrny život v novom Československu. Toto je dom v Lučenci, kde Timrava bývala až do svojej smrti.
Žila tu ticho u svojej netere Zlaty Petrivaldskej, rodenej Slančíkovej. V Lučenci stačilo spomenúť slovo „teta“, a hneď sa vedelo, že ide o Timravu. Bola v tom úcta k zaslúžilej spisovateľke a k dobrej žene.
Na obrázku ju vidíme s vnučkou.
Jej neter Zlata Petrivaldská spomína si na Timravu v posledných rokoch spisovateľkinho života: „V tých časoch teta už nepísala. Dosť sme ju nahovárali, vždy povedala, že jej atrament vyschol a necháva pero pre mladších.“ Mala však živý záujem o kultúrny ruch. Veľmi sa potešila, keď si lučenecký divadelný krúžok dal meno podľa nej.
Na obrázku vidíme diplom tohto krúžku Timrave.
Do Lučenca ju chodievali navštevovať rozliční vedeckí a kultúrni činitelia, básnici a spisovatelia. Mala kontakt so životom, a aj pri svojej osemdesiatke sa živo zaujímala o všetko, čo sa v našej literatúre robí. Na obrázku ju vidíme v spoločnosti spisovateľky Margity Figuli a českého básnika Františka Branislava.
Znova začali vychádzať v krásnych vydaniach Timravine spisy. Menovali ju národnou umelkyňou. Po menovaní národnou umelkyňou horekovala, že načo jej je teraz toľko peňazí, keď to, čo bolo jej túžbou v mladosti - cestovanie - nemôže pre starobu uskutočniť. Ináč mala radosť, že ju uznávajú, hoci vždy vravievala, že písala len zo zábavy. Zo súčasných vydaní uverejňujeme titulnú stránku vydania SAV Korešpondencia Timravy a Šoltésovej. Kniha je znamenitým prameňom pre poznanie pomerov, v ktorých spisovateľka tvorila, pre lepšie pochopenie jej diela a jej krásneho ľudského profilu.
Toto je posledná fotografia národnej umelkyne spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy tesne pred smrťou. Zomrela 27. novembra 1951. O jej posledných chvíľach nám zaznamenala pekné myšlienky jej neter Izabela Hilgerová: „Z týchto chvíľ sa mi vryli do pamäti spomienky na jej neobyčajnú osobnosť. Vždy som obdivovala jej silného, vynikajúceho ducha a životný optimizmus a múdrosť. Ale tak umierať ako ona môže len naozaj výnimočne dokonale, až nadľudsky silný a z každej stránky plne vyrovnaný duch.“
Pochovaná je na lučeneckom cintoríne.
Mramorová busta Timravy, dielo akademického sochára Fraňa Štefunku, na spisovateľkinom náhrobku v Lučenci. Nie je to starecká tvár jej posledných rokov. Je to tvár hĺbavého človeka, veľkej spisovateľky, prezrádza podstatné črty jej povahy: životnú tvrdosť, túžbu po poznaní, nesmiernu skromnosť a životný optimizmus. Takto sa nám prihovára aj jej veľké literárne dielo.
y
