Borský Mikuláš - Ságelská studienka: Toto je miesto, kde sa Ján Hollý "zhováral s múzou". Kedysi tu stála lipa, pod ňou lavička a - v korune stromu nepochybne šveholivý štebot vtáctva. V letných horúčavách si zaháňal smäd chladnou vodou z prameňa, ktorý je v obci známy pod menom Ságelská studienka. Vidíme ju na obrázku. Ako si Hollý toto miesto obľúbil, dokazuje jeho óda "Na Ságelskú studienku", ktorou ju ospieval. Je tu aj pamätná tabuľa hlásajúca, že tu vznikali prvé Hollého básne.
Smolinské - pomník Tichomíra Milkina: Z Borského Mikuláša máme takmer skok na Smolinské. Tu pôsobil necelé dve desaťročia básnik Ján Donoval, známy pod menom Tichomír Milkin, rodák z Donovalov, kde sa narodil 14. aug. 1864. Milkin prispieval do Osvaldovho Tovarišstva i do Slovenských pohľadov svojimi ľúbostnými a reflexívnymi veršami.
Písal aj literárno-kritické články o slovenskej literárnej tvorbe. Zomrel roku 1920. Tu je jeho náhrobník. Pamätná tabuľa je aj na budove fary.
Kúty - Andrej Radlinský: Zo Smolinského sme sa na kúsok vrátili na juhozápad, do Kútov, kde pri hlavnej ceste z Bratislavy na Brno je mohutná socha Andreja Radlinského, agilného redaktora časopisov "Priateľ školy a literatúry", "Cyrill a Method", "Slovesnosť" a zakladateľa Spolku sv. Vojtecha. V Kútoch pôsobil od r. 1861, keď ho prepustili ako redaktora Slovenských novín, ktoré redigoval vo Viedni.
Tu aj zomrel r. 1879. Dejiny slovenskej literatúry z r. 1960 o ňom píšu, že "najúčinnejšie zveľadil národnú reč v bohatej publikačnej činnosti...".
Skalica - pohľad na mesto: Z Kútov sa pri Radlinského soche dáme vpravo a po krásnej novej ceste, vedúcej takmer stále cez bôrový háj, uháňame do Skalice, bohatej na literárnu minulosť. Takto vyzerala Skalica v druhej polovici minulého storočia. Od roku
1372 bola slobodným kráľovským mestom s vlastným erbom a hrdelným právom.
Skalica - Škarniclovská kníhtlačiareň: V slovenskej literatúre sa neraz spomína stará kníhtlačiareň v Skalici. Jej pôvodným majiteľom bol Václav Šulc, no preslávila sa za Škarniclovcov, ktorí ju rozšírili a skvalitnili jej prácu. Pamätná tabuľa (tmavá) hlása: "Tu pracovala za kultúrny vývoj ľudu československého KNÍHTLAČIAREŇ ŠKARNICLOVSKÁ za pol druha storočia. 1760 - 1898." Druhá tabuľa (biela) patrí Západoslovenským tlačiarňam, ktoré tu dnes pracujú. Skalica má teda tlačiareň už vyše dvoch storočí.
Skalica - Komenský: Neveľa miest sa u nás môže pochváliť tým, že hostili vo svojom lone veľkého učiteľa národov J. A. Komenského. No Skalica má dom, kde v apríli 1650 býval Komenský. Vidíme ho na obrázku. Je to dom č. 16 na Komenského ulici. Túto slávnu skutočnosť, t. j. Komenského pobyt v Skalici, hlása i štíhla veža, postavená ako jeho pamätník.
Skalica - Daniel Lichard: Ku Skalici sa viaže i meno Daniela Licharda, veľkého popularizátora prírodných vied, najmä náuk o hospodárstve. Lichard, rodák zo Slovenskej Ľupče, sa dva razy dostal do Skalice. Prvý raz tu bol v rokoch 1844 až 1847, keď sa pre chorobu musel vzdať profesúry na gymnáziu v Banskej Štiavnici, a po druhý raz sem prišiel r. 1862 a žil tu biedne zo spisovateľských honorárov až do smrti r. 1882. Na obr. vidíme jeho sochu, umiestenú na úpätí Komenského veže, a vedľa je jeho náhrobník na skalickom cintoríne.
Skalica - Fr. V. Sasinek: Zo Skalice pochádzal historik Franko Viťazoslav Sasinek, autor známych diel Dejiny Slovákov, Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska a iných. Jeho knihy vychádzali v Skalici a tlačili sa v Škarniclovskej kníhtlačiarni. -- Na obr. je jeho rodný dom na Sasinkovej ulici č. 14, vpravo je pamätná tabuľa s reliéfom na gotickej rotunde na skalickom námestí.
Skalica - ev. fara: Táto budova ev. fary je pre Skalicu tiež historická. Je síce renovovaná, ale inak sa na nej neurobili nijaké zmeny. Tabuľa hlása, že tu žili a pracovali ev. kňazi - spisovatelia: Martin Lauček 1783 - 1802, Bohuslav Tablic 1802 - 1805, Daniel Lichard 1844 - 1847, Michal Boor 1868 - 1891, Dr. J. Holuby 1861.
Skalica - dr. Pavel Blaho: Ešte si zájdeme na skalický cintorín, kde má náhrobník dr. Pavel Blaho, jeden zo zakladateľov Hlasu a 16 rokov vydávateľ kalendára Nová domová pokladnica, ktorým prebúdzal národné uvedomenie slovenského ľudu.
Prehliadku skalických literárnych pamiatok sme skončili. Je chvályhodné, že kultúrni činitelia tohto západoslovenského mestečka, kedysi okresného, vzorne označili všetky miesta viažúce sa na literárnu minulosť. Teda nielen tekutým červeným rubínom svojich viníc je známa Skalica.
Sobotište - Pavel Beblavý: Cesta nás zaviedla do Sobotišťa. Tu pôsobil ako tichý národný pracovník a horlivý prispievateľ do vtedajších slovenských časopisov Pavel Beblavý. Tu aj zomrel r. 1910. Písal do Slovenských pohľadov, do Sokola, Orla, a to poviedky, besednice i básne. Najznámejšou sa stala jeho povesť Jánošík. Pamätná tabuľa na dome hlása, že tu strávil plných 34 rokov.
Sobotište - budova prvého slovenského divadla: Dedinka Sobotište má dnes asi pol treťa tisíca obyvateľov. Roku 1841 ich mala zaiste oveľa menej. A jednako sa táto dedinka môže pochváliť skutočnosťou, že tu bolo prvé Slovenské národné divadlo, založené 5. augusta 1841. Založil ho tamojší učiteľ Samuel Jurkovič a bratislavská študujúca mládež. Túto skutočnosť registruje dokonca aj francúzske dielo Le théatre des origines à nos jours, ktoré vyšlo v Paríži r. 1957. Toto je pôvodná budova, kde sa divadlá hrávali, no žiaľ, zatiaľ nemá označenie, ani nebadať nejakú starostlivosť Pamiatkového úradu. Je v nej súkromný byt.
Medzi vtedajšími hercami nájdeme napr. aj Jána Francisciho, Samuela Štúra, Ľudovíta Šuleka, Andreja Braxatorisa. Šepkárom bol dokonca Ján Kalinčiak.
Senica - M. Braxatoris-Sládkovičov a V. Paulíny-Tóth: A už sme v Senici, západoslovenskom okresnom meste. Tu žil a tvoril 42 rokov Martin Braxatoris-Sládkovičov, syn Andreja Sládkoviča. Písal lyrické verše zo života slovenského ľudu, tvoril poéziu pre deti a redigoval Noviny mladých. Publikoval aj niekoľko prekladov, ako napr. diela Puškina, Turgeneva, Gogoľa, Goetheho a iných. Jeho bustu vidíme na dome vpravo.
Vľavo hore vidíme pamätnú tabuľu a na nej nápis, že dňa 3. júna 1826 sa tu narodil Viliam Pauliny-Tóth, autor básní, drám, povestí, vedeckých úvah, polemických článkov. Okrem toho vydával noviny a organizoval kultúrny a politický život. Bol žiakom Ľudovíta Štúra a priateľom Janka Kráľa. Zúčastnil sa
aj v Povstaní v radoch slovenských dobrovoľníkov. Istý čas vydával a redigoval časopis Sokol, bol predsedom Matice slovenskej, poslancom, novinárom. Naozaj všestranne pôsobil v prospech slovenského ľudu.
Senica - Jozef Viktorín: Na senickom námestí je malý, prízemný domček, kde v rokoch 1847 a 1848 účinkoval slovenský národovec Jozef Viktorín, vydávateľ almanachov a horlivý šíriteľ slovenskej kultúry. Bola to tu krátka zastávka na jeho životnej púti,
ale je tu busta a nápis o jeho pôsobení. Hoci jeho rodný dom v Zavare sa nezachoval, prejdeme tade na svojej ceste a potom si o ňom povieme viac.
Hlboké - socha J. M. Hurbana: Zo Senice nie je ďaleko do Hlbokého, pôsobiska Jozefa Miloslava Hurbana, básnika a spisovateľa, vodcu slovenských dobrovoľníkov roku 1848 a jedného z trojice zakladateľov spisovnej slovenčiny. Pri pohľade na impozantnú sochu človek mimovoľne siahne po fotografickom aparáte, aby si zvečnil tohto verného Štúrovho spolupracovníka. V Hlbokom pôsobil Hurban od r. 1843 do r. 1888, teda 45 rokov. Bol zakladateľom Slovenských pohľadov, v ktorých vychádzala jeho známa štúdia Slovensko a jeho život literárny. Podnes sú obľúbené jeho novely Olejkár, Od Silvestra do Troch kráľov a iné. Napísal aj životopis Ľudovíta
Štúra, ktorý vychádzal v Slovenských pohľadoch a neskôr vyšiel samostatne vo dvoch zväzkoch.
Hlboké - Vajanského rodný dom: V tomto dome sa narodil Hurbanov syn, básnik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský, neskoršie redaktor Národných novín, autor románov a noviel, ako Suchá ratolesť, Letiace tiene a i. V jeho diele nájdeme veľa protikladov slovenskej inteligencie koncom XIX. a začiatkom XX. storočia.
Na dome vidíme však ešte jednu tabuľu.
Hlboké - tabuľa o spisovnej slovenčine: Hľa, čo je na tabuli napísané: "Tu sa schádzavali a radievali o národnom, kultúrnom a sociálnom prebudení a pozdvihnutí slovenského ľudu Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža. V dňoch 11. - 16. júla 1843 sa uzniesli na uzákonení spisovnej slovenčiny a v auguste 1844 na založení spolku Tatrín." Naozaj historická budova!
Hlboké - Hurbanov pomník: V Hlbokom si musíme pozrieť ešte Hurbanov náhrobník. Je mohutný ako Hurbanovo dielo, biely, vysoký, ako boli jeho ideály, na kopci za dedinkou, akoby sa rozhliadal, či dedičstvo toho muža, ktorého meno je doň vryté, chránime a
zveľaďujeme.
Dobrá Voda - Štúr, Hodža, Hurban u Hollého: Prv než Ľudovít Štúr so svojimi druhmi Hodžom a Hurbanom uzákonili spisovnú slovenčinu, zašli si na Dobrú vodu, kde dožíval svoj život staručký, napoly už slepý básnik Ján Hollý. Predniesli mu svoje rozhodnutie, podrobne poinformovali a pýtali si radu. Hollý s nadšením schválil ich krok, povzbudil a oduševnil ich. Tu sú všetci na obrázku.
Dobrá Voda - tabuľa na fare: Na dobrovodskej fare u svojho bývalého spolužiaka Lackoviča veľký básnik aj dokončil svoj život. Tu je pamätná tabuľa hlásajúca, že Ján Hollý tu zomrel 14. apríla 1849.
Dobrá Voda - interiér: Vojdeme do budovy a nájdeme miestnosť, kde sa skončila životná púť tohto geniálneho básnika. Zarámovaná tabuľka pri dverách nás upozorní, že tu vidíme posteľ z madunického duba, pod ktorým Hollý písaval svoje básne, ako aj ukážky jeho rukopisov.
Dobrá Voda - Hollého náhrobník: Ešte si na Dobrej Vode v cintoríne pozrieme Hollého náhrobník. Netreba ho dlho hľadať, už od vchodu vidíme vysoký pomník s bustou Jána Hollého, podloženou knihami Svätopluk, Sláv a ostatnými jeho dielami. Na všetkých štyroch stranách náhrobníka je nápis. Na južnej je jeho meno s dátami, na východnej hexameter od Ľudovíta Štúra. Na západnej strane je tento nápis:
Údolím berieš kdo si dobrovodským,
A z naších si strán a synom Slovákov,
K vršku sem sá sblíž, tu ležím, pobudni chvíľu tu so mnou.
Dávne si predkov deje tu pripomni,
Zkázu jich hroznú, okolím sá vábným,
Obrzí na vôkol, na mojej čo harfe zavznelo hlasnej.
A na severnej strane je jednoduchý, ale úprimný nápis: Slávnemu básnikovi postavili vďační rodáci. 1854.
Naháč - Juraj Fándly: Ideme ďalej. Do Naháča, na juh od Dobrej Vody. V Naháči 27 rokov účinkoval najľudovejší spisovateľ bernolákovskej školy a odvážny kritik feudálnej
spoločnosti Juraj Fándly, dobrodinca a priateľ širokých vrstiev ľudu. Písal
knihy, ktoré ľud najväčšmi potreboval. Najznámejší je jeho Piľní domagší a poľní hospodár, v ktorom poúča, čo a kedy treba robiť na poli a ako racionálne hospodáriť.
Tento dom je dnes generálne opravený, no za Fándlyho čias doň pršalo, voda tiekla do všetkých izieb, cez škáry múrov fučal vietor, do izieb okrem toho tiekla aj voda zo dvora a zo stajní, obloky boli zalepené len papierom. Fándly však aj za takýchto podmienok vedel svoj ľud povzbudzovať a cele sa mu venovať.
Dolné Dubové - J. I. Bajza: Tretí bernolákovec žil neďaleko - v Dolnom Dubovom. Bol to Jozef Ignác Bajza, autor prvého slovenského románu, ktorého druhý zväzok prenikavo kritizuje feudálne vykorisťovanie a vyzdvihuje pracovitosť sedliackeho ľudu.
S Bernolákom a Fándlym sa Bajza veľmi neznášal, cítil sa dotknutý, že ho nepribrali medzi funkcionárov Slovenského učeného tovarišstva, hoci on prvý "ke knihám slovenským len lámal". Skutočnosť je naozaj taká, že Bajzove zásluhy o šírenie slovenských kníh sú veľké, i keď jeho jazyk z lingvistického hľadiska nemá vedeckú hodnotu.
Pôvodná budova, kde Bajza pôsobil, sa nezachovala, iba tabuľa v kostole o jeho účinkovaní a povzbudzovaní ľudu v národnom duchu.
Vrbové - Ján B. Magin: Teraz sme už vo Vrbovom, kde sa narodil Ján Baltazár Magin, obranca slovenských národných práv, ako to hlása tabuľa na dome. Narodil sa r. 1682, zomrel roku 1735 v Dubnici. Roku 1728 vydal Magin prvú obranu práv slovenského národa, písanú síce vo feudálnom ponímaní "národa", ale "vytvoril dielo, ktoré má širšiu platnosť a výrazne svedčí o pribúdaní nových vzťahov v živote" - ako čítame v Dejinách slovenskej literatúry z roku 1960.
Veselé - Štefan Moyses: Zamierime do Piešťan, len ešte na kúsok odbočíme do dedinky Veselé. Tu na typickom starodávnom dedinskom domčeku nájdeme tabuľu, z ktorej sa dozvieme, že sa tu narodil Štefan Moyses, zakladateľ Matice slovenskej. Okrem toho má veľké zásluhy, že za jeho predsedníctva Matica slovenská ustálila spisovnú reč slovenskú.
Piešťany - Kraskov dom: A už sme v Piešťanoch. Z dávnejšej minulosti prejdeme teraz takmer do prítomnosti. V tejto vilke žil a r. 1958 zomrel básnik Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto. Jeho básnické dielo je neveľké, ale tým významnejšie. Vydal vlastne len dve zbierky básní: Nox et solitudo a Verše.
Čachtice - tabuľa na fare: Znova zájdeme do ďalšej minulosti. Sme v Čachticiach. Za dobrej viditeľnosti aj z vlaku vidieť zrúcaniny Čachtického hradu, v ktorom vládla kedysi krutá Alžbeta Báthoryčka. My sme sem však neprišli kvôli tej krvavej histórii, lež zachytiť historickú budovu fary. Podarilo sa nám to z múrika nad hlbokou cestou, na druhej strane ktorej stojí táto budova. Vidíme na nej čiernu tabuľu. Aby sme si mohli prečítať nápis na nej, treba sa nám kus vrátiť, prejsť cez hlbokú cestu, potom opäť na kopec, do záhrady a - vyliezť na plot.
Čachtice - tabuľa o spisovnej slovenčine: Ako je známe, spisovná slovenčina navrhnutá Ľudovítom Štúrom sa neujala hneď, mala veľa odporcov a nepriateľov. Ostro sa proti nej vyslovil najmä Ján Kollár. Ale ani medzi vtedajšími kultúrnymi činiteľmi nebolo jednoty. Až 10. augusta 1847 na valnom zhromaždení spolku Tatrín v Čachticiach sa dosiahla jednota. Na tabuli čítame: "Tieto zlaté litery píšeme na požehnanú pamiatku našich otcov, ktorí dňa 10. augusta 1847 na valnom zhromaždení spolku Tatrín zišli sa na tejto fare v bratskej zhode a národnej jednote, dohodli sa na spisovnej slovenčine osnovanej Ľudovítom Štúrom a určili si jednotný postup za oslobodenie porobeného národa. Andrej Caban, Juraj Holček, Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Jozef Miloslav Hurban, Jozef Ščasný, Eugen Gerometta, Ján Kalinčiak, Jozef Urbanovič, Michal Miloslav Hodža, Július Plošic, Štefan Závodník, Andrej Radlinský."
Bzince pod Javorinou - Ľudmila Podjavorinská: Ideme ďalej na sever, do Bziniec pod Javorinou. Tu a v tomto dome sa 26. apríla 1822 narodila Ľudmila Riznerová, známa pod menom Ľudmila Podjavorinská, významná spisovateľka pre deti a mládež. Je to aj prvá významná slovenská poetka. Okrem básní písala besednice, verše pre deti a krátke prózy, pre ktoré si
brala motívy z podjavorinského kraja. Vedľa jej rodného domu vidíme na obrázku tabuľu s jej reliéfom.
Beckov - rodný dom J. M. Hurbana: A ešte do Beckova. Aj tu sú zrúcaniny známeho hradu, a ešte k tomu celkom nad dedinkou, takže ani nedá veľa námahy zájsť si na ne a pospomínať na dávnu históriu. Beckov je rodiskom Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého sme už viac ráz spomínali. Rodný dom sa nezachoval, v minulosti sa oň asi nik nestaral, no aspoň na peknej novostavbe je tabuľa s nápisom, že na tomto mieste stál Hurbanov rodný dom.
Končíme druhý diel našej túry za literárnou minulosťou v Západoslovenskom kraji. Prešli sme pekných pár kilometrov, ale čaká nás ešte tretí turnus: časť juhovýchodná a stredná.
y
