Otec bol rušňovodičom. Od neho zdedil malý Peter pracovitosť a zmysel pre spravodlivosť. Od matky zasa skromnosť a lásku k ľuďom. Tieto vlastnosti ho sprevádzali po celý život a prejavili sa aj v jeho literárnom diele.
A tu už vidíme malého Petríka, ako sa odvážne díva do sveta. Čo ho na životnej ceste ešte čaká?
Bol veľmi obľúbený tak u spolužiakov, ako aj u učiteľov. Nože sa ho pokúste nájsť na tomto obrázku! Je to ten malý chlapček, sediaci hneď po pravici učiteľa.
Pozrime na jeho písanku z piatej triedy ľudovej školy. Ej, mnohým dnešným žiakom by jeho písmo a pravopis mohli slúžiť ako vzor!
Malý Peter sa dobre učil. Veľa čítal, ba ako študent začal už písať verše. A jeho vysvedčenie z meštianskej školy svedčí o snahe veľa sa naučiť a veľa vedieť.
Tu ho vidíme už ako maturanta hospodárskej školy v Chrudimi. Je to hĺbavý chlapec, ktorý sa smelo púšťa do života. Sám hovorí vo svojej životopisnej črte o týchto rokoch: Prichádzal som k pevnému presvedčeniu, že svet je síce krásny, ale okrem toho je dobrý i zlý, preto ho treba meniť, treba zrúcať to, čo je zlé a stavať potom lepšiu budovu ľudskej spoločnosti.
Jilemnický už od svojej mladosti cítil lásku k slovenčine a chudobnému slovenskému ľudu. Sám o tom píše v dotazníku Matice slovenskej medziiným toto: „Ešte som len do ľudovej školy chodil, a už som rozprával po slovensky. Sám som sa učil z Kálalovej knihy ‚Na krásnom Slovensku‘, ktorú som vtedy dostal na Vianoce a veľmi si ju obľúbil. Už vtedy sa mi najväčšmi páčili obrazy z Kysúc. Od tých čias neprešiel naším mestečkom ani jeden drotár, aby som ho nezaviedol k nám domov a potom neodprevádzal do susedných dedín. Maturoval som na učiteľskom ústave v Leviciach len preto, aby som tým istejšie prišiel na Slovensko. A boli to zas len Kysuce. Bez najmenších výhod, lebo som ich otázku so Slovenskom nikdy nespájal. Na Kysuciach som žil vo Svrčinovci na kopaniciach, medzi ľuďmi a vždy s ľuďmi. Ľud a jeho spoločensko-hospodárske pomery vždy boli, sú a budú zdrojom mojej literárnej práce. Je slovenská - lebo by som dnes inakšie ani písať nevedel.“
A tak Jilemnický, hoci maturoval na hospodárskej škole, nestal sa pracovníkom v tomto odbore. 1. októbra 1921 odchádza na vojenčinu a dostáva sa na Slovensko, ktoré sa odvtedy stáva jeho stálym domovom. Ešte ako vojak r. 1922 vstúpil do Komunistickej strany, aby odvtedy pod jej zástavou bojoval za práva ľudu.
Po skončení vojenčiny skladá maturitu na učiteľskej akadémii v Leviciach. Potom sa stáva učiteľom na Kysuciach vo Svrčinovci. V škole U Deja učil deti poznávať a milovať pravdu. Tieto deti sú dnes dospelými ľuďmi, no stále s vďakou si spomínajú na svojho dobrého učiteľa. A mali ho radi aj chudobní kysuckí roľníci z dediny. Aj im bol radcom a učiteľom. Poznával pracujúci ľud a začal písať o jeho živote.
V tom čase sa čoraz častejšie zjavujú jeho príspevky v komunistických časopisoch, najmä v Spartaku a Proletárke.
V manželke Ružene má verného druha v radostiach i starostiach na ceste životom.
Pravda, školským úradom buržoáznej republiky bola tŕňom v oku jeho činnosť medzi chudobným slovenským ľudom. Preto stále sledovali jeho verejnú činnosť, ba preložili ho aj do Čadce, aby ho mali lepšie pod dozorom, a napokon mu zase zamietli aj žiadosť o dvojročnú dovolenku pre učiteľské pôsobenie v zahraničí.
No Jilemnický sa radšej vzdáva učiteľského pôsobenia v ČSR a odchádza roku 1926 s družstvom Interhelpa do Sovietskeho sväzu, aby tam pôsobil medzi českými a slovenskými kolonistami v Krásnej Čechovke na pobreží Čierneho mora.
V SSSR mu umožnia študovať na žurnalistickej škole v Moskve. Učí sa tu po rusky a usilovne číta a študuje najmä diela veľkého sovietskeho spisovateľa Maxima Gorkého, ktorý sa mu stal vzorom. Na svojich doma nezabúda a posiela im časté pozdravy.
Svoje skúsenosti z pobytu v SSSR ukladá neskôr do románu Zuniaci krok a do dielka Dva roky v krajine Sovietov. Táto kniha pre svoju pravdivosť nesmela vyjsť u nás v republike, vyšla však zásluhou slovenského robotníckeho spolku v Chicagu v Amerike.
Po návrate zo Sovietskeho sväzu stáva sa v Ostrave redaktorom Pravdy. V tom čase sa rodia jeho romány, pre ktoré čerpal látku zo života kysuckého ľudu. Prípravou na tieto jeho romány boli kratšie literárne útvary, v ktorých sa uplatňovali aj rozličné vplyvy módnych smerov. Tieto doznievajú ešte aj v jeho prvom románe Víťazný pád.
V románe Pole neorané majstrovsky zobrazil život chudobného slovenského ľudu, jeho utrpenie a boj proti vykorisťovateľom. Nič si nevymýšľal, čerpal z bohatej studnice života.
Tu, hľa, je vzor pre postavu Pavla Huščavu. Ľudovít Pastorek-Dej so svojou manželkou si po mnohých rokoch spomínajú na spoluprácu s Jilemnickým.
Vo filmovom spracovaní postavy a deje románu znova ožívajú. Tu vidíme Pavla Huščavu a Zuzku Cudrákovú.
A tu úlisný hrabivec Magáth, ktorý ožobráčil Zuzku Cudrákovú a okradol ju o pozemky. Kysucký ľud trpel pod tlakom mnohých takýchto vykorisťovateľov.
Trpiaci ľud sa však stavia na odpor svojim vykorisťovateľom. Tieto pochmúrne pohľady sedliakov dobre vyjadrujú ozajstnú biedu kysuckého ľudu.
Na prejavy nespokojnosti odpovedajú vykorisťovatelia četníkmi a väzením.
No Pavol Huščava sa vo Vítkoviciach medzi českými robotníkmi naučí poznať skutočnú pravdu robotníckej triedy.
Takýto bol za prvej republiky život na chudobných Kysuciach. Skalnatá pôda nevedela vyživiť chudobných bedárov a rozliční vykorisťovatelia tučneli z mozoľov slovenského ľudu. Jilemnický zobrazil tento život pravdivo, ale súčasne ukázal, že biedu ľudu možno odstrániť iba vtedy, ak sa odstráni nespravodlivý spoločenský poriadok.
Týmto románom sa Peter Jilemnický postavil do radu populárnych pokrokových spisovateľov. Oceňovali ho kritiky, ba popularizovali ho aj výstižnými karikatúrami.
Neohrozený literát, bojovník za práva robotníkov a chudobných roľníkov sa zjavuje v mnohých vtipných kresbách na stránkach časopisov. Vybrali sme aspoň niektoré, ktorými sa snažili maliari a karikaturisti obrazom vystihnúť jeho osobnosť a priblížiť ho čitateľom. Tu ho napr. vidíme, ako píše román Pole neorané.
Roku 1929 sa Jilemnický znova vracia k učiteľstvu. Prekladajú ho z miesta na miesto. Pre verejnú činnosť ho obžalujú, zbavia ho učiteľského miesta. No napokon ako dobrého učiteľa ho znova ustanovujú, a to v Trnave. Na tejto škole potom pôsobil až do roku 1932.
V tom čase vydáva veľký román Kus cukru. Je to umelecký obraz života pracujúceho človeka v cukrovarskom kraji. Tu máme prvé vydanie románu a vedľa je autor, ako ho videl karikaturista.
Ako učiteľa neponechávajú školské úrady Jilemnického dlho na jednom mieste. Tak začas pôsobí v Kostelci pri Považskej Teplej. No či už v meste, alebo na dedine, Jilemnický ostáva stredobodom pokrokového literárneho ruchu. Tak aj tu ho navštevujú spisovatelia a kritici. Na obrázku ho vidíme so ženou Ruženou a literárnym kritikom Eduardom Urxom.
Tu je zasa v spoločnosti významného českého básnika Stanislava Kostku Neumanna na sjazde spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach.
Ďalšou zastávkou učiteľského pôsobenia Petra Jilemnického bol Jur pri Bratislave.
Vyučoval na tejto škole. Zamestnáva ho práca v škole i literárna tvorba.
Voľné chvíle rád trávi v družnej spoločnosti v jurských vinohradoch.
V tomto období nadviazal vrúcne priateľstvo s druhým priekopníkom socialistickej literatúry u nás - tiež učiteľom Fraňom Kráľom.
Jeho literárna práca neustáva. V tých časoch vypísalo vydavateľstvo Družstevní práce v Prahe súťaž na román. Prvú cenu dostal Peter Jilemnický a druhý jeho verný priateľ a spolupracovník Fraňo Kráľ. Na tomto obrázku ich vidíme pred mikrofónom bratislavského rozhlasu v rozhovore s Ľudom Zúbkom, vtedajším redaktorom rozhlasu, a so spisovateľkou Zuzkou Zguriškou.
Odmeneným dielom bol román Kompas v nás, kde spisovateľ porovnáva život v Sovietskom sväze so životom u nás.
Časť románu čerpá látku zo života kaukazského ľudu. Jilemnický sa zamýšľa nad otázkou ľudského šťastia a zobrazil rázovité typy starých ľudí i mládeže.
A tu vidíme ešte raz populárneho Jilemnického v podaní karikaturistu ako autora románu Kompas v nás a mnohých iných diel.
Žiaľ, toto plodné a pomerne pokojné obdobie v živote spisovateľa nemalo už dlho trvať. Prišli smutné chvíle, keď fašistické nebezpečenstvo ohrožovalo Československú republiku, až v marci zrada domácej i zahraničnej buržoázie spečatila osud republiky. Jilemnický miloval slovenský ľud, obohacoval jeho kultúru - no predsa musel r. 1939 odísť, úrady mu zamietajú žiadosť o ponechanie na slovenskej škole a dávajú ho k dispozícii protektorátnemu Ministerstvu školstva.
Nastávajú trpké chvíle v živote spisovateľa - vlastenca. Roku 1943 ho zatýka nacistická polícia a odsudzujú ho na osem rokov nútenej práce.
A toto je (ilegálne vyhotovený) obrázok koncentračného tábora Griebo v Nemecku, kde ho väznili.
Po oslobodení sa vracia na milované Slovensko a znova sa dáva do práce. Prvá jeho cesta patrila krajom, kde sa odohrával hrdinský boj slovenského ľudu proti fašizmu za Povstania. Z týchto jeho potuliek a zo styku s ľudom zrodila sa jeho kniha Kronika.
Udalosti z Povstania rozpráva v knihe horár Gondáš.
Osemročný malý partizán Janko Giertli z Čierneho Baloga stal sa Jilemnickému vzorom pre vytvorenie krásnej postavy Miška Strmeňa. V tejto postave ukázal, ako si myšlienka odboja našla svojskú cestu aj do útlych detských sŕdc.
Jilemnický poznal prostredie, v ktorom sa odohrával hrdinský zápas ľudu proti fašizmu. Aby čo najvernejšie vystihol toto prostredie, zadovážil si aj situačnú mapu, na ktorej sú zachytené partizánske boje.
Jilemnický stáva sa známym nielen doma, ale aj za hranicami. Jeho knihy prekladajú do mnohých svetových jazykov.
A doma sa mu dostáva najvyšších uznaní. Vláda ho odmeňuje za vynikajúce zásluhy na poli slovenskej literatúry štátnou cenou.
No netešil sa dlho zo slobody svojho ľudu. Pôsobil ako kultúrny pridelenec v Moskve, kde chcel všetkými svojimi silami prispieť k utuženiu československo-sovietskych kultúrnych stykov. Tu ho zastihla predčasná smrť. Komunistická strana Československa oznamuje verejnosti túto smutnú zprávu a prezident Gottwald vyjadruje svoju sústrasť.
Na pohrebnom sprievode zúčastňujú sa nielen popredné osobnosti nášho politického a kultúrneho života, ale aj mnohí drobní ľudia, o ktorých písal, ktorých miloval. Chlapi z Kysúc nesú urnu s jeho popolom.
I keď nám táto posmrtná maska nemá, tak verne zachycuje charakteristické črty spisovateľovej tváre, pripomína, že sa už skončila jeho cesta životom, jeho diela i naďalej žijú a šíria vznešené idey pravdy a lásky k človeku.
Titul národného umelca „in memoriam“, ktorý mu udelil prezident republiky na návrh vlády, je výrazom plne zaslúženého najväčšieho ocenenia jeho tvorby.
Dom v Jure, kde Jilemnický žil a pracoval, upravili na múzeum.
Sem chodieva vďačná mládež, aby sa poklonila pamiatke spisovateľa, bojovníka za pokrok a šťastie nášho ľudu.
Busta Petera Jilemnickýho
y
