Hviezdoslav sa narodil 2. februára roku 1849. Pred nami je jeho rodisko Vyšný Kubín.
Jeho rodný dom bol typickou chudobnou zemianskou kúriou. Skoro v ničom sa nelíšil od ostatných oravských dreveníc.
Rodičia boli zemania, ale onú príslovečnú zemiansku hrdosť už nemali. Priúčali mladého Pavla od mladi vážiť si ľud a jeho prácu.
Na detské chvíle, strávené v rodičovskom dome, si často spomína vďačný syn. V básni Priadka oslávil krásnu postavu svojej pracovitej matky. "Ó, mati moja, zlatopriadka drahá", spomína si na ňu.
Do školy chodieval v rodnom mestečku a v susednej Jasenovej. Učil sa rád. Mal znamenitého učiteľa-vychovávateľa v Adolfovi Medzihradskom, ktorý aj neskôr sledoval osudy mladého básnika a vštepoval mu do srdca lásku k rodnému kraju, k slovenskému ľudu a jeho reči.
Na skromnom hospodárstve ostal najstarší syn a Paľka dali do škôl. Ale aby sa naučil po maďarsky, poslali ho na Dolniaky - do Miškovca. Učil sa výborne, takže hoci spočiatku vôbec nevedel po maďarsky, už v druhom roku patril medzi najlepších žiakov. Ba začal písať aj básne, pravdaže, po maďarsky. Čítal maďarských básnikov Petôfiho a Aranya, ktorých neskoršie prekladal.
Z tých čias poznáme aj prvú fotografiu Paľka Országha ako žiaka III. triedy gymnázia.
V Miškovci a neskôr v Kežmarku hrozilo mladému študentovi odnárodnenie. Predsa však čítanie slovenských diel, najmä Hollého, Kollára a Sládkoviča,
vplyv rodného domova, pôsobenie učiteľa Medzihradského, láska k matke, prebudila v mladom šuhajovi národné cítenie. "Veľký je svet, a predsa všetok zisk, krásu obetuješ za ten tichý kút, kde si sa narodil, kde si milé dni radosti
v kole vrstvy veselej strávil" - hovorí básnik už po slovensky. A v takom
duchu sa nesie aj jeho prvá kniha veršov: Básnické prvosienky Jozefa Zbranského, ktoré napísal ešte ako študent v Kežmarku.
V Prešove na právnickej akadémii dostáva sa mladý šuhaj do skupiny nadšených mladíkov, pokúšajúcich sa básnickým slovom vyjadriť lásku k národu.
V almanachu Napred veľkú časť básní tvoria práce Hviezdoslavove.
V tejto budove býval básnik počas svojich prešovských štúdií.
A ďalšia životná zastávka: Dolný Kubín. Mladý básnik pripravuje sa na svoje povolanie: stáva sa advokátskym osnovníkom. Trpko prežíva ťažké chvíle v živote národa. Sú to roky silného maďarizačného útlaku. Zatvárajú slovenské gymnáziá i Maticu slovenskú. Hviezdoslav prednáša pamätnú reč, v ktorej ostro protestuje proti násiliu: „Krádež na národe sa nikdy nepremlčí. Z národa nelzä tak snadno vypárať znamenie ako z ručníka!“
Slovenskí vzdelanci hľadajú v tých časoch neslobody posilu a nádej v spojenectve s bratským národom českým. Hviezdoslav odchádza roku 1873 ako člen slovenskej delegácie na veľkolepé Jungmannove slávnosti, aby sa vyznal zo svojej lásky k Prahe a k českej kultúre. Od tých čias motív bratstva Čechov a Slovákov stal sa uňho jedným z najvýznamnejších. Prejavil to najvýraznejšie v básni Bratom Čechom.
Na tomto obraze ho vidíme v kruhu priateľov na „oslavách v Prahe.
Do týchto čias spadá významná udalosť básnikovho života — jeho sobáš s dcérou seniora Nováka, s Elenkou. S ňou prežil veselé i smutné chvíle života. Ona mu bola podporou i radkyňou. Venoval jej veľa krásnych básní, v ktorých oslávil jej dobrotu, pracovitosť, láskavosť. Prešiel s ňou životnú cestu sám, bez detí.
Roku 1879 odišiel básnik zo štátnej služby do Námestova, kde pôsobil dlhé roky ako advokát. Poznal bolesti slovenského ľudu, jeho pracovitosť, nadanie, no i hmotnú a duchovnú zaostalosť. Ľud sa stal hlavnou témou jeho poézie. Ľud pracovitý, ale aj ponižovaný, ubitý. V tomto prostredí zrodili sa aj jeho epické skladby, najmä Hájnikova žena, v ktorej Hviezdoslav tak majstrovsky zachytil mravné a sociálne rozpory medzi svetom pánov a svetom ľudu.
Pred nami je dom v kúpeľoch Polhora, v ktorom začal písať Hájnikovu ženu.
Dej sa odohráva v hájovni v Rovniach.
Hájnikova žena začala vychádzať na pokračovanie v Slovenských pohľadoch, ktoré vtedy redigoval Škultéty, veľký obdivovateľ Hviezdoslava.
Od tých čias vychádza Hájnikova žena v mnohých a mnohých vydaniach a stala sa skutočným majetkom ľudu, najmä mládeže. Najnovšie vydanie ilustroval národný umelec Martin Benka.
V Námestove zrodili sa celé cykly básní, v ktorých Hviezdoslav vyspieval svoj obdiv nad krásou slovenskej prírody i lásku k pracujúcemu ľudu. Príroda sa stala jeho každodenným domovom.
Hviezdoslav rád navštevoval kúpele Železnô.
Po vyše dvadsiatich rokoch sa vracia básnik do Dolného Kubína, kde žil až do konca života pod milovaným Chočom, ktorý toľkokrát ospieval v svojej poézii. Báseň Choč vyšla prvý raz v Slovenských pohľadoch.
Tu znova ožíva jeho tvorba. Rodia sa ďalej epické skladby, najmä Ežo a Gábor Vlkolinský, diela, v ktorých rovnako ako v Hájnikovej žene oslávil mravné
sily ľudu a ukázal hmotný i mravný úpadok zemianstva.
Z tých čias pochádza aj jeho slávna dráma Herodes a Herodias. Vzorom pre toto veľkolepé dielo mu bola tvorba Shakespearova. Slávny anglický dramatik bol jeho najobľúbenejším autorom. Jeho busta stála v rohu Hviezdoslavovej pracovne.
Dráma Herodes a Herodias sa podnes udržala na slovenských javiskách. V podaní činohry Národného divadla stala sa jednou z našich najobľúbenejších klasických hier.
V Dolnom Kubíne zastihla básnika aj svetová vojna. Svoj odpor voči neľudskému vraždeniu vyjadril Hviezdoslav hneď roku 1914 v zbierke Krvavé sonety, ktoré však mohli výjsť až po vojne.
Oslobodenie národa spod rakúsko-uhorského jarma privítal s veľkým nadšením. Ešte v máji 1918 zúčastnil sa v Prahe na divadelných slávnostiach, kde sa stretol s významnými českými spisovateľmi, najmä s Jiráskom a Vrchlickým.
V Prahe ho vidíme na slávnostnej schôdzke v Panteóne pražského Národného múzea za divadelných osláv. Za Slovákov tu rečnil Hviezdoslav.
Priatelia a hostitelia ho obkľúčili nesmiernou láskou.
Ešte jeden pohľad na účastníkov pražských osláv spolu s básnikom.
Popri Jiráskovi si Hviezdoslav veľmi vážil dielo svojho priateľa, veľkého českého básnika - Vrchlického.
Privítal radostne znovuotvorenie Matice slovenskej. Číta pri otvorení oživenej Matice slovenskej r. 1919 svoju báseň.
No dlho sa zo slobody svojho ľudu netešil. Zomrel roku 1922. Na jeho pohrebe zúčastnilo sa veľa kultúrnych a literárnych pracovníkov a stovky ľudí, ktorí prišli pozdraviť básnika na poslednej ceste.
Pochovaný je na cintoríne v Dolnom Kubíne.
V mestečku je zriadené múzeum, ktoré dôstojne predstavuje život a dielo nášho veľkého básnika. Rozsiahle siene sú plné pozoruhodných dokumentov, rukopisov, obrazov.
Na čelnej strane je busta básnikova s krásnym výrokom:
"Ja zdeliť sa chcem celý svojmu ľudu!
Ja namáham sa preňho o radosť.
Preň myslím, cítim, trpím, plačem žiale.
Ja ľúbim svoj ľud, ľúbim neskonale.
I preto volám v tú noc čiernu bludu: Tu chlieb i svetlo. Pod sem ... buď môj hosť!"
V múzeu nájdeme rozličné pamiatky po básnikovi. Je tu aj jeho povestná pelerína, klobúk a palica; husie brká, ktorými písal svoje básne, vyznamenania, drobné predmety, ktoré používal, zápisník. To všetko sú predmety, ktoré oživujú nesmrteľnú básnikovu postavu.
Stojíme v jeho pracovni a dívame sa na prostý nábytok skromného človeka, no veľkého umelca.
Pri tomto stolíku písal svoje verše.
Hviezdoslav posvätil svoj život a dielo ľudu. Ľud jeho dielo číta a čerpá z neho posilu pre svoju prácu, pre svoj boj za ušľachtilé ideály humanity a spravodlivosti.
Život a dielo básnika ostane večne žiť v slovenskom národe. Jeho obraz nech ostane povždy v srdciach slovenskej mládeže, ktorú tak veľmi miloval.
y
