Ukážka hlaholiky: Pamiatky, písané slovanským jazykom a písmom, sú svedkami veľkej kultúrnej vyspelosti našich krajín v IX. storočí. Po zániku Veľkomoravskej ríše sa český a slovenský ľud nachádzal v ďalšom vývoji v oddelených feudálnych štátoch. A tak v dôsledku rôznych historických podmienok sa postupne formovali dve národnosti a neskôr dva národy. Povedomie spoločného koreňa a tradície spoločného štátu však podstatne ovplyvnili aj ďalšie hospodárske a kultúrne styky oboch našich národov a stali sa základom spolupatričnosti.
Fotokópia prepisu slovenského listu z XV. storočia: Jazyková príbuznosť Slovákov s Čechmi spôsobila, že vplyv štúdia mnohých slovenských vzdelancov na pražskej univerzite (založenej r. 1348) sa prejavoval na Slovensku i po rečovej stránke. Čeština už v XIV. stor. prenikala v Čechách do verejného života. To všetko silne pôsobilo na Slovákov študujúcich v Prahe, ktorí prinášali domov i znalosť českej písomnej reči a na Slovensku ju aj používali. Dokladom je aj naša fotokópia prepisu slovenského listu z XV. storočia.
Fotokópia prepisu listu rady mesta Kroměříža rade mesta Trnavy z XV. storočia: Doklad vzťahov medzi českými a slovenskými mestami v XV. storočí.
Mapka spanilých jázd husitov na Slovensko: Od dvadsiatych rokov XV. storočia začínajú husitské vpády (spanilé jazdy) na Slovensko. Česi a Slováci dostávajú sa v masách do vzájomného styku, ako to nebolo nikdy predtým. Už r. 1423 dostali sa husiti pod vedením Jána Žižku z Trocnova na južné Slovensko. Tiahli od Skalice, cez Trnavu k Novým Zámkom. Veľkú výpravu podnikli husiti r. 1428. Pritiahli k Bratislave, ovládli jej predmestie a široké okolie. Veľký vplyv na slovenský ľud mali husitské posádky na Likave, v Topoľčanoch, v Trnave, Skalici a v Holíči, ktoré tu husiti zanechali za výprav v rokoch 1431–1433. Najväčšiu výpravu uskutočnili husiti na Slovensko v apríli r. 1433. Prišli z Poľska od Krakova, opanovali Spiš, Šariš a Liptov. V júni r. 1433 sa vrátili cez Trenčín na Moravu. Husitské výpravy boli namierené hlavne proti bohatému patriciátu slovenských kráľovských miest, ako aj proti veľmožom a prelátom, ktorí boli Žigmundovými spojencami. Druhá perióda, v ktorej sa mohli dostať husitské vplyvy na Slovensko, začína sa obdobím Jána Jiskru z Brandýsa a bratríkov (v rokoch 1440–1467).
Zvolenský hrad – podľa starej rytiny (XVI. stor.): Bol sídlom Jána Jiskru z Brandýsa. Odtiaľto vládol nad územím od Nitry za Prešov, Bardejov, Košice a Šariš.
Mapka hradov a zámkov, táborov a pevností obsadených Jiskrovcami a bratríkmi: Jiskrovo panstvo na strednom a východnom Slovensku trvalo s malými prestávkami do roku 1462. Mapka ukazuje, ktoré hrady, zámky a pevnosti mu patrili. Mapka ukazuje aj to, ktoré hrady, pevnosti a tábory mali obsadené bratríci, predstavitelia husitského hnutia na Slovensku. Bratríci zaujali viaceré hrady ako Plaveč, Blatný Potok, Muráň, Hodejov, Hrušov, Košecu, Lednicu, Oravu, Hrádok a iné. Postavili množstvo tvrdzí, nazývaných tábormi ako v Hanigovciach, Hrabušiciach, Teplici na Spiši, Chmeľove a pri Sabinove v Šariši, Jasove v Abovskej, Čabinách v Zemplínskej, O. Brezove v Gemerskej a Ožďanoch v Novohrade, Sv. Petre a Veľkých Kostoľanoch i na území dnešného Maďarska (Pata, Vadna). Niektoré z hradov a táborov držali trvalejšie, iné v ustavičných bojoch stratili, ale rýchle ich nahradili postavením nového tábora. Tábor bol obyčajne drevený, obohnaný šancami.
Zelená hora pri Hrabušiciach, na ktorej bol postavený silný bratrícky tábor.
Spišský hrad: Patril jiskrovcom a istý čas aj bratríkom. I dnešný stav, hoci v zrúcaninách, svedčí o jeho niekdajšej mohutnosti. Mal veľký strategický význam pre ovládanie Spiša.
Zrúcaniny hradu Plaveč (dnešný stav): Bol sídlom Petra Aksamita z Kosova, najvyššieho veliteľa bratríkov. Bratríci z týchto svojich sídiel napádali bohaté kláštory a mestá, ničili majetky cirkevných a svetských feudálov. Feudálny útlak a na druhej strane demokratické zásady v bratríckych táboroch mali za následok, že sa k bratríkom húfne pridávali slovenskí, ukrajinskí i poľskí roľníci. Počet bratríckych bojovníkov dosahoval v dobe najväčšieho rozmachu 20.000 mužov. Bratrícke hnutie po úspechoch v rokoch 1453–1457 bolo zatláčané rýchle sa upevňujúcou centralizovanou správou Mateja Korvína. Ťažkou porážkou bratríkov bola bitka pri Blatnom Potoku r. 1458. V bitke pri Veľkých Kostoľanoch r. 1467 Matejovo vojsko porazilo zbytky hrdinsky sa brániacich bratríkov, čím sa definitívne skončil organizovaný odpor bratríkov proti uhorským feudálom.
Mapka tzv. husitských kostolíkov: Bratrícke hnutie ako aj prítomnosť Jiskrových husitských bojovníkov zanechali na Slovensku hlboké vplyvy husitskej protifeudálnej ideológie. Dlho po potlačení bratríkov boli tu prívrženci husitizmu. Svedčí o tom okrem iného aj tradícia tzv. husitských kostolíkov.
Tzv. husitský kostolík v Ratkovej: Husitské kostolíky mali aj úlohu obrannú, preto boli ohradené múrmi a mali prvky rázu hradobného. Ničenie bohatstva cirkvi – stĺpu feudalizmu, víťazstvá nad mocnými svetskými a cirkevnými feudálmi dočasne upevnili zväzok širokých más v boji proti vysokej šľachte a kléru. Jadro bratríckych posádok tvorili prevažne Česi a Slováci, ktorí spolu vyše štvrťstoročia odolávali veľkej materiálnej prevahe útočiacich uhorských magnátov, čo len upevnilo ich spolupatričnosť. Jiskrovi vojaci a bratríci v rozličných mestách na Slovensku v štyridsiatych až šesdesiatych rokoch XV. stor. v značnej miere napomáhali udomácňovanie češtiny a ich pričinením sa jej používanie značne rozšírilo aj na stredné a východné Slovensko. Slovenský historik Július Botto hodnotí husitské hnutie na Slovensku takto: „Je tedy cele prirodzená vec, že učenie husitov, zvlášte radikálnejších táboristov, hlásavších osobnú slobodu, rovnosť, bratstvo, zrušenie poddanstva bolo pravým skutočným požehnaním pre stiesnený, týraný a do krvi drancovaný slovenský ľud. A tak nielen nezrovnalosti v cirkvi, ale zvlášte sociálne a politické biedy mnoho prispeli, že ľud slovenský i jednotou reči k Čechom pripútaný, ochotne prijímal od nich nielen náuky náboženské, ale i sociálne“. (Slovenské pohľady z r. 1901.)
Fotokópia titulu trojdielneho Jiráskovho „Bratstva“: Obdobie Jiskru a bratríkov na Slovensku pekne zobrazil veľký český spisovateľ Alois Jirásek v trojdielnom románe „Bratstvo“. Postavil ním nehynúci pomník československej vzájomnosti v tomto významnom období slovenských dejín.
Ukážka zo Žilinskej knihy: Žilinská kniha je dokladom silnejúceho slovenského meštianskeho živlu. Obsahove pozostáva z troch častí. Najstaršia z roku 1379 je nemecké „právo magdeburské“, druhá časť z roku 1473 je preklad nemeckého magdeburského práva, tretia časť sú zápisy a listiny mesta Žiliny z rokov 1380–1524 (pôžičky, predaj, kúpa a pod.). Zápisy sú spočiatku nemecké, potom latinské a od r. 1451 československé. (Hodne je tu slovakizmov, napr. boženík, zbojstvo, halúz, úžera, vrece, robota, svák, ujec atď.)
List Václava z Ludaníc rade mesta Trnavy, týkajúci sa pomoci moravských stavov v obrane proti Turkom (a).
List Václava z Ludaníc rade mesta Trnavy, týkajúci sa vojska moravských stavov, ktoré sa nachádzalo na okolí Trnavy proti tureckému nebezpečenstvu (b): V XVI. a XVII. storočí sú vzťahy našich národov vo znamení spoločného boja proti tureckým nájazdom, ktoré ohrozovali národnostnú existenciu. V archívoch nachádzame listy českých a moravských stavov, ktoré vyjadrujú ochotu pomôcť obrane Bratislavy, Trnavy a iných miest proti Turkom a dôkazy o účasti českých vojsk v bojoch na Slovensku. Naše fotokópie listov Václava z Ludaníc (v prepise z pôvodiny) to tiež potvrdzujú.
Fotokópia titulného listu vedeckého diela Grammaticae bohemicae, Praha 1603 od Václava Benediktiho z Nedožier: Na českom kultúrnom živote sa v 16. storočí aktívne podieľajú niektorí slovenskí vzdelanci ako Václav Benedikti z Nedožier, ktorý sa stal profesorom pražskej univerzity.
Fotokópia titulného listu divadelnej hry od Pavla Kyrmezera „Komedia česká o bohatci a lazarovi“: Pavol Kyrmezer bol slovenský dramatik, ktorý sa tiež podieľal na českom kultúrnom živote v 16. storočí. Dokladom je jeho divadelná hra „Komedia česká ...“.
Podobizeň Jána Jesenia, ktorý pôsobil na pražskej Karlovej univerzite ako profesor anatómie a chirurgie (1602–1607) a bol jej rektorom: Tento známy slovenský vedec podstatne prispel k rozvoju českej kultúry a podieľal sa aj na českom politickom živote. Bol popravený po bitke na Bielej hore na Staromestskom námestí v Prahe dňa 21. júla 1621 medzi 27 hlavnými účastníkmi odboja proti cisárovi Ferdinandovi II.
Fotokópia titulného listu vedeckého lekárskeho diela J. Jesenia.
Podobizeň J. A. Komenského, hlavného predstaviteľa českej emigrácie: V jednom z najtemnejších období histórie českého národa po bitke na Bielej hore prichádza celý rad českých exulantov na Slovensko, kde nachádzajú svoju druhú otčinu. Prví prichádzajú na Slovensko anabaptisti – habáni (asi 3000). Nachádzajú tu svoje útočište a majú vplyv na rozvoj remesla. Prichádzajú tiež členovia Jednoty bratskej najmä z Moravy a utraqisti. Veľkou osobnosťou tohto obdobia je J. A. Komenský.
J. A. Komenský a Slovensko (mapka miest, ktoré navštívil): J. A. Komenský pôsobil istý čas aj na Slovensku. Tu napísal svoj spis „Gentis felicitas“. Prispel značným podielom k rozvoju školstva a pedagogiky. Bol všade veľmi vítaný a zanechal na Slovensku oddaných prívržencov. Najvýznamnejší z nich bol slovenský pedagóg Eliáš Ladiver. Mapka ukazuje, ktoré miesta na Slovensku Komenský navštívil a kde sa zdržiaval. (Skalica, Senica, Trnava, Púchov, Levoča, Prešov – cestou do Blatného Potoka). Českí exulanti zanechali na Slovensku cenné kultúrne dedičstvo, ktoré sa prejavilo v zosilnení vplyvu češtiny. Čeština v tomto období hrala na Slovensku objektívne pokrokovú úlohu pri formovaní slovenskej národnosti.
Podobizeň Jána Kollára: Dôležitým medzníkom v rozvoji československých vzťahov je obdobie, keď sa formuje český a slovenský národ do novodobých buržoáznych národov. Národné obrodenie predstavuje osobitnú etapu vo vývoji česko-slovenských vzťahov. Boj proti národnostnému útlaku sa tu stáva politickou základňou, na ktorej sa styky oboch našich národov rozvíjajú. Užšie spojenie je tu podmienené snahou znásobiť sily spoločným postupom oboch národnostných hnutí. Ideológiou udržania spoločného postupu oboch národných hnutí proti národnostnému útlaku je myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorú formuloval Kollár, a podľa ktorej boli Česi a Slováci príslušníkmi jedného slovanského kmeňa.
Fotokópia titulného listu Kollárovej Slávy dcery.
Podobizeň P. J. Šafárika: P. J. Šafárik patrí tiež medzi významných predstaviteľov českej kultúrnej spolupráce v období národného obrodenia.
Fotokópia titulných listov vedeckých prác P. J. Šafárika „Slovenský národopis“, „Slovanské starožitnosti“: Toto vedecké Šafárikovo dielo prerástlo rámec českého a slovenského kultúrneho života a malo význam celoslovanský.
Podobizeň Fr. Palackého: Palacký bol významným predstaviteľom českého národa ako historik a politik. Mal úzky vzťah k Slovensku. Najdôležitejšie jeho dielo je „Dejiny národa českého“.
Fotokópia titulného listu almanachu „Nitra“.
Fotokópia titulného listu národného zábavníka „Kvety“, vedúceho českého časopisu, určeného nielen Čechom, ale aj Slovákom.
Fotokópia titulného listu národného zábavníka „Jindy a nyní“: Uvedené časopisy sú dokladom úzkej spolupráce medzi Čechmi a Slovákmi v období národného obrodenia.
Podobizeň Ľudovíta Štúra: V období národného obrodenia dochádza ku konštituovaniu slovenského národa. Výrazom tohto vyššieho stupňa vývoja slovenského národného hnutia je ustanovenie slovenského spisovného jazyka. Predstaviteľom tohto hnutia bol Ľ. Štúr, ktorý vo svojom významnom diele „Slovenské nárečie a potreba písania v tomto nárečí“ zdôvodnil slovenčinu ako spisovný jazyk Slovákov.
Štúrov výrok o vzťahu Čechov a Slovákov po kodifikácii slovenčiny: Ľudovít Štúr a celá štúrovská generácia nechápali jazykovú odluku od Čechov ako odluku kultúrnu a politickú, ale sa usilovali aj naďalej o rozvíjanie úzkych bratských vzťahov. O tom svedčia aj Štúrove slová, ktoré uvádza náš citát.
Fotokópia 1. čísla Slovenských národných novín: Slovenské národné noviny boli dôležitým kultúrnym činom po uzákonení slovenčiny. Aj v nich sa odrážajú spoločné politické a kultúrne záujmy Čechov a Slovákov.
Blízki spolupracovníci Ľudovíta Štúra v Čechách (J. Frič, Václav Staněk): Štúr mal medzi českými vzdelancami mnoho priateľov, s ktorými úzko spolupracoval. Medzi nich patril Jozef Frič, český právnik a politik a Václav Staněk, lekár a spisovateľ.
Štúr na Slovanskom sjazde v Prahe r. 1848 v kruhu svojich priateľov.
V revolučnom roku 1848 došlo k zblíženiu pokrokových síl českého a slovenského národa. Náš obrázok ukazuje záber z bojov na barikádach v Prahe v júni 1848.
Veľká česká spisovateľka B. Němcová, ktorá mala úzky vzťah k Slovensku: Venovala veľkú časť svojej literárnej práce slovenskému ľudu, na ktorého biedu citlivo reagovala. O sociálnych a hospodárskych pomeroch na Slovensku informovala českú verejnosť v celom rade článkov. Má značnú zásluhu na propagácii slovenskej kultúry, slovenského národopisu, najmä zbierkou slovenských národných rozprávok (Slovenské pověsti).
Fotokópia titulného listu „Slovenských pověstí“ od B. Němcovej.
Fotokópia básnickej zbierky Adolfa Heyduka „Cymbal a husle“: Keď sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní stupňuje národnostný útlak na Slovensku, zvyšuje sa záujem v českej spoločnosti, najmä kultúrnych pracovníkov o Slovensko. Z najvýznamnejších je Adolf Heyduk, ktorého báseň „Slovensko, ty ešte spíš?“ a básnická zbierka „Cymbal a husle“ vzbudili na Slovensku veľký ohlas.
Fotokópia básne A. Heyduka „Slovensko, ty ešte spíš?“
Podobizeň M. Aleša: M. Aleš mal veľmi úzky vzťah k Slovensku ako umelec. Desať rokov (1886–1896) ilustroval slovenský satirický časopis Černokňažník. V týchto rokoch spolupráce dodal do Černokňažníka 388 kresieb najrozličnejších rozmerov a motívov. Vo svojich výtvarných prácach používal mnoho námetov zo Slovenska.
Ilustrácie M. Aleša v slovenskom satirickom časopise Černokňažník (ukážky).
Ukážky kresieb M. Aleša so slovenskými námetmi.
Návrh na ilustrácie obálky slovenských časopisov od M. Aleša („Zornička“, „Naše Slovensko“).
Návrh na ilustrácie obálky slovenských časopisov od M. Aleša („Zornička“, „Naše Slovensko“).
„Slovenská rodina“ od českého maliara Jozefa Mánesa: Významný český maliar Jozef Mánes mal vrelý vzťah k Slovensku, čoho dokladom je aj jeho obraz „Slovenská rodina“.
Fotokópia titulného listu diela Rudolfa Pokorného „Z potulek po Slovensku“: V tomto diele Rudolf Pokorný približoval Slovensko vtedajšej českej verejnosti, s jeho politickými i sociálnymi problémami. Snažil sa založiť Česko-slovenskú knižnicu, v ktorej však vyšli iba diela J. Bottu a Vlčkova „Literatura na Slovensku“.
Podobizeň Karola Kálala: Karol Kálal mal veľmi úzky vzťah k Slovensku a popularizoval ho v množstve článkov a v literárnych dielach.
Hviezdoslavova báseň „Bratom Čechom“.
y
