Odber pôdnych vzoriek pre potreby pôdnych rozborov: Každý šetrný hospodár prihnojuje kultúry len tými živinami, ktoré sa v pôde nenachádzajú. Voľným okom sa to nedá odhadnúť, preto sa musia odoberať pôdne vzorky na chemický rozbor. Pôdne vzorky sa odoberajú tak, že z honu na uváženom počte miest sa odoberajú čiastkové pôdne vzorky, ktoré sa potom zmiešajú a z takto upravenej pôdnej vzorky sa odoberie pre vlastnú potrebu vzorka vo váhe ½ až 1 kg a zašle sa na krajskú pôdnu skúšobňu. Krajské pôdne skúšobne sú zriadené v každom kraji a sú schopné načas vykonať rozbory všetkých pôdnych vzoriek príslušného kraja, a to pre socialistický sektor bezplatne, pre ostatných za režijný poplatok.
Záber z krajskej pôdnej skúšobne: Dôjdené pôdne vzorky sa v každej pôdnej skúšobni analyzujú presnými chemickými metódami a určuje sa obsah všetkých základných rastlinných živín. Na základe výsledkov analýzy sa potom zostaví odborný posudok o spôsobe hnojenia, prípadne sa záujemcovi podajú ďalšie rady o spôsobe zúrodnenia príslušného honu, z ktorého vzorka pochádza. Pri organizovaní odberu pôdnych vzoriek, pri ich expedovaní, spracovaní, sú veľmi nápomocné agrolaboratóriá pri jednotlivých STS.
Rozdelenie umelých hnojív: Umelé hnojivá môžeme deliť z rôznych hľadísk. Podľa toho, koľko druhov živín obsahujú, rozoznávame hnojivá jednoduché s obsahom jednej živiny, dvojité, keď obsahujú dve živiny, trojité, keď obsahujú tri živiny, a plné, keď obsahujú všetky štyri základné rastlinné živiny. No najbezpečnejšie je delenie umelých hnojív podľa druhov jednotlivých rastlinných živín na hnojivá dusíkaté, fosforečné, draselné a vápenaté. Ako už meno hovorí, jednotlivé hnojivá obsahujú len jednu zo základných rastlinných živín. Toto delenie je v praxi dobre známe.
Vzorky umelých hnojív pripravených na odoslanie na rozbor: Každý kupujúci sa môže presvedčiť, či hnojivá, ktoré mu boli zaslané, zodpovedajú deklarovanému obsahu rastlinných živín. Na ten účel sa musia odobrať vzorky umelých hnojív, a to podľa platných predpisov, a zaslať ich na kontrolné ústavy do Bratislavy alebo Košíc, ktoré urobia potrebné analýzy. Podľa želania podajú i odborný posudok o spôsobe použitia príslušného hnojiva. V prípade pochybnosti o druhu hnojiva možno zaslať orientačnú vzorku na kontrolný ústav a ten potom určí jeho kvalitu.
Použitie umelých hnojív na jeseň: Umelé hnojivá môžeme použiť na jeseň, na jar a v období vegetácie. Pre jesenné použitie sa hodia hnojivá pomaly pôsobiace. Z dusíkatých môžeme spomenúť rohové, krvné a kožné múčky, dusíkaté vápno, z draselných kainit, 20% draselnú soľ, reformkali, z fosforečných Thomasovu múčku, surové fosfáty, z vápenatých zvetralé dolomitické vápence, mleté vápence, saturačné kaly. Týmito hnojivami prihnojujeme k trvalým kultúram, ako sú ovocné sady, lúky, pasienky, s úspechom aj na jeseň. Keď musíme prihnojovať na jeseň k plodinám, ktoré na jeseň sejeme, ako sú oziminy, repka, použijeme uvedené hnojivá alebo hnojivá rýchlopôsobiace, ale len v malých dávkach, aby vystačili na výživu plodín na jeseň. Zvyšok dodáme kultúram v podobe jarného prihnojovania. Vyvarujeme sa tak stratám, ktoré by mohli nastať vyplavením živín cez zimné obdobie.
Použitie umelých hnojív na jar: Najčastejšie sa umelé hnojivá používajú na jar pred sejbou alebo sadbou. Podľa druhu umelých hnojív môžeme ich použiť nejaký čas pred sejbou alebo súčasne s ňou. Pre jarné použitie prichádzajú do úvahy hnojivá s prijateľnejšími formami živín. Hnojiť môžeme na široko alebo do riadkov. Na široko hnojíme pred bránením, kultivátorovaním alebo smykovaním. Pri hnojení do riadkov sa používa kombinovaný sejací stroj.
Použitie umelých hnojív v období vegetácie: V poslednej dobe sa už stalo bežným používať umelé hnojivá v období vegetácie. Je to ekonomický spôsob použitia, lebo podľa stavu porastu môžeme použiť aj príslušný druh hnojiva. Napríklad pri poraste veľmi bujnom použijeme fosforečné hnojivá. V opačnom prípade dusíkaté hnojivá. Prihnojovaním počas rastu môžeme veľmi vhodne zlepšovať stav porastu ozimín, repky, ozimných miešaniek a pod. Rozdelením umelých hnojív na časti na jeseň, na jar a v období vegetácie ušetríme veľa rastlinných živín, ktoré by ináč vyšli nazmar vyplavením alebo premenou na nerozpustné formy. V každom prípade by nastali straty na rastlinných živinách. Dnes si už ani nevieme predstaviť pestovanie okopanín, obilnín i krmovín bez prihnojovania počas rastu. Prihnojovanie kultúr počas vegetácie je jeden zo spôsobov, ako zvýšiť úrody našich polí.
Granulované hnojivá a ich význam: Umelé hnojivá môžu byť vo forme jemne mletej, práškovej alebo v podobe malých guľôčok — granúl. Granulované hnojivá majú oproti práškovým výhodu v tom, že pri používaní neprášia a môžu sa rozhadzovať po poli za každého počasia, i za vetra. Ďalej sa granulované hnojivá pri uskladnení nespekajú, netvoria hrudy, a čo je najdôležitejšie, v pôde sa rozpúšťajú postupne a tak sa pozvoľna uvoľňujú rastlinné živiny. Dnes sa už hodne granulovaných hnojív vyrába priemyselne. Možno ich vyrábať aj po domácky: najmä príprava granulovaného superfosfátu je výhodná. Pritom sa môžu použiť domáce zdroje humusu. Vzniká tak organicko-minerálne hnojivo, ktoré s polovičným obsahom superfosfátu v porovnaní s práškovým superfosfátom má rovnaké hnojivé účinky. Výroba granulovaného superfosfátu je najaktuálnejšia, lebo kyselina fosforečná podlieha v pôde premene na nerozpustné formy. Tejto premene sa práve zabráni granulovanou formou hnojiva.
Zisťovanie vápna v pôde: Väčšina kultúrnych rastlín vyžaduje pôdnu reakciu neutrálnu alebo alkalickú. Najlacnejšie možno pôdnu reakciu upraviť pomocou vápna. Je preto dôležité zistiť jeho prítomnosť v pôde. Každý skúsený hospodár vie, že je to celkom ľahké. Obschnutú hrudu zeme poleje 10% kyselinou soľnou alebo octom používaným v domácnosti. Prítomnosť vápna sa prezradí šumením na hrude zeme. Keď ani po dlhšom čase po poliatí kyselinou nenastane čo len i malé šumenie, pôda vápno neobsahuje. Takýmto pôdam hovoríme, že sú kyslé. V kyslých pôdach sa neuplatnia ani umelé hnojivá, rastliny rastú pomalšie, na lúkach je porast tvorený horšími druhmi tráv, obrábanie pôd je sťažené.
Praslička — typická rastlina kyslých pôd: Z kultúrnych rastlín znášajú kyslú pôdnu reakciu len ovos, zemiaky, lupina a čiastočne ľan. Ostatné kultúrne rastliny vyžadujú reakciu neutrálnu alebo slabo alkalickú. Takéto pôdy obsahujú vždy určité množstvo vápna. Na kyslých pôdach rastú typické rastliny, ktoré prezrádzajú kyslosť. Sú to: praslička, šťavík, ostrice, šáchor, machy, blatúch a pod. Teda už z porastu môžeme usúdiť na obsah vápna v pôde. Je to, pravda, len hrubá orientácia. Presnejšie nám o obsahu vápna v pôde, prípadne jeho nedostatku povie pôdny rozbor. Z rozboru môžeme vyčítať, v akých dávkach musíme vápniť.
Vápenaté hmoty: Slovensko je veľmi bohaté na vápenaté hmoty, ale veľká časť pozemkov našej vlasti nutne potrebuje vápnenie. Vápenaté hmoty prichádzajúce do úvahy pre vápnenie môžu byť vo forme kyslíčníkov alebo uhličitanov. Kyslíčníkom je pálené vápno, mletý alebo dolomitický vápenec je uhličitanom. Vápenatý odpad môže byť zmesou prechádzajúcich foriem vápenatých hmôt. Forma vápna prítomného vo vápenatej hmote je rozhodujúca aj pri použití vápenatých hnojív. Pálené vápno použijeme na pôdy najkyslejšie a ťažké, kde vápnenie je skutočne veľmi potrebné a kde sa vyžaduje radikálny zásah. Mleté vápence použijeme na pôdy ľahšie a len mierne kyslé a všade tam, kde ide len o akési pravidelné doplnenie vápna v pôde. Použitie vápenatých odpadov je odvislé od ich charakteru.
Vápnenie polí: Vápnenie kyslých pôd má byť pravidlom, ktoré sa musí dodržiavať. Každý okresný sklad pôdohospodárskeho zásobovania je dostatočne zásobený vápenatými hmotami a zvládnutie otázky vápnenia kyslých pôd je vec organizácie. Vápnenie polí sa nemá robiť len v jesennom období, ale prakticky počas celého roku, teda aj v období vegetácie. S vápnením môžeme začať ešte pred podmietkou a pokračovať pred strednou alebo hlbokou orbou. Pre vápnenie na jeseň použijeme pálené hasené vápno alebo mleté vápence. Pri vápnení treba dodržať zásadu, že vápno sa musí dobre zmiešať s pôdou. Vápniť sa môže i na jar pred jarnými prácami alebo v období vegetácie pred ošetrovaním porastu. V tomto období použijeme zase mleté vápence.
Vápnenie lúk: Vápnenie lúk je rovnako dôležité ako vápnenie poľa. Na kyslých lúkach alebo pasienkoch rastú tzv. kyslé trávy, ktoré majú horšiu kŕmnu hodnotu. Lúky a pasienky vápnime na jeseň po poslednej kosbe alebo po skončení pastvy. S rovnakým úspechom sa môže vápniť aj na jar pred jarnou úpravou lúk a pasienkov. Tak isto v období vegetácie, a to lúky po kosbe a pasienky v pastevnej prestávke. Na vápnenie lúk a pasienkov je najvýhodnejšie použiť mleté vápence. Po vápnení lúk a pasienkov má nasledovať bránenie.
Miešanie umelých hnojív: Hnojivami môžeme prihnojovať jednotlivo alebo vo forme zmesí. Jednotlivé hnojivá môžeme miešať ľubovoľne. Niektoré hnojivá sa nesmú miešať, iné sa môžu miešať len tesne pred rozhadzovaním a niektoré sa priamo odporúča miešať. Pri miešaní umelých hnojív treba dodržiavať určité pravidlá. Každé nedodržanie pravidiel o miešaní umelých hnojív je spojené so stratami na živinách, prípadne s úplným znehodnotením umelých hnojív. Pravidlá o miešaní umelých hnojív nájdeme v každej odbornej literatúre alebo príručke.
Uskladňovanie umelých hnojív: Každý dobrý hospodár si urobí primeranú zásobu umelých hnojív. Je to výhodné i pre výrobcu, i pre železnicu, lebo takto sa rozvoz hnojív rozdelí na širšie obdobie. No najväčšiu výhodu má samo hospodárstvo, ktoré sa takto stáva nezávislé od náhody. Do použitia musia byť umelé hnojivá uskladnené na suchom a chránenom mieste. K umelým hnojivám nesmú mať prístup deti a zvieratstvo. Na umelé hnojivá nesmie pršať a musí byť chránené pred podmokaním vodou. Každý druh umelého hnojiva musí byť uskladnený osve. Vzájomným zmiešaním sa môžu hnojivá znehodnotiť a nemáme prehľad o jednotlivých hnojivách.
Ničenie buriny umelými hnojivami: Umelými hnojivami nedoplňujeme len chýbajúce rastlinné živiny, ale môžeme ich s úspechom použiť i na ničenie burín. Na tento účel sa hodí kainit, síran amónny, dusíkaté vápno, chlorid amónny. Princíp ničenia burín pomocou umelých hnojív spočíva v tom, že hnojivo rozhodené po daždi, za rosy, vytvorí v kvapkách vody, ktorá lipne na listoch, koncentrovaný roztok. Za slnečného dňa sa voda vyparí a hnojivo „spáli“ listy buriny. Umelé hnojivá sa najčastejšie používajú na ničenie ohnice a horčice v obilninách. Umelé hnojivá obiliu neuškodia, lebo listy obilia sú hladké a tenké a umelé hnojivo po nich sklzne na zem. Listy ohnice a horčice sú široké a pokryté drobnými chĺpkami a na nich sa hnojivo zadrží.
Zásady použitia dusíkatých hnojív: Dusíkaté hnojivá rôzneho druhu obsahujú dusík v rôznej forme. Najbežnejšie sú liadky, ktoré obsahujú aj najprijateľnejšiu formu dusíku vôbec. Tieto hnojivá sa používajú v malých množstvách na jeseň, na jar pri siatí a najmä v období vegetácie. Ďalšou formou dusíkatých hnojív je amoniakálna forma. Svojou účinnosťou sa tieto hnojivá podobajú liadkom. Hlavným predstaviteľom týchto hnojív je síran amónny. Svojou povahou je kyslej reakcie a preto sa odporúča len pre pôdy neutrálne alebo slabo alkalické. Z kyánamidovej formy hnojív je jediný zástupca — dusíkaté vápno. Toto hnojivo pôsobí pomalšie a obsahuje i vápno, preto sa hodí pre kyslé pôdy. Používa sa na jeseň alebo včasne z jari. Močovina je najkoncentrovanejšie hnojivo a má význam viac v záhradníctve ako v širokej poľnohospodárskej praxi. Z ostatných dusíkatých hnojív krvné a kožné múčky majú význam ako surovina do kompostov. Pôsobia veľmi pomaly. V poslednej dobe sa začalo vyrábať nové dusíkaté hnojivo: tekutý amóniak. Obsahuje vyše 70% dusíka. Pôsobí rýchlo a používa sa najmä v období vegetácie.
Zásady použitia draselných hnojív: Draselné hnojivá máme typu chloridového, ktorého hlavný predstavitelia sú kainit a draselné soli. Okrem drasla obsahujú tieto hnojivá i chlór a preto sa nemajú používať k plodinám, ktoré sú na chlór citlivé. Chloridová forma zanecháva v pôde kyslú reakciu, preto sa tieto hnojivá nemajú použiť na kyslé pôdy. Síranový typ, síran draselný už chlór neobsahuje, preto sa môže použiť k plodinám na chlór citlivým. Sú to napr. tabak, chmeľ, vinič, ľan. Ináč použitie je obdobné ako u hnojív chloridového typu. Z ďalších treba spomenúť dusičnan draselný. Toto hnojivo má všeobecné použitie a okrem drasla obsahuje i dusík. Všetky draselné hnojivá sa v pôde pomerne dobre viažu a sú rastlinami ľahko prijateľné. To však neznamená, že sa má draselnými hnojivami hnojiť do zásoby.
Zásady použitia fosforečných hnojív: Fosforečné hnojivá rýchlo pôsobia. Najznámejší je superfosfát. Toto hnojivo pôsobí kyslo, a preto sa má použiť do pôd neutrálnych. V kyslých aj v alkalických pôdach kyselina fosforečná prechádza zo superfosfátu z rozpustnej formy na nerozpustnú. Hovoríme, že kyselina fosforečná sa zvrhla. Tomuto sa predíde použitím granulovaných superfosfátov. Thomasova múčka ako ďalšie fosforečné hnojivo, pôsobí pomalšie, má alkalickú reakciu, hodí sa do kyslých pôd s použitím na jeseň alebo nejaký čas pred sejbou. Je vhodné pre všetky vikokveté rastliny. Nakoniec treba z fosforečných hnojív spomenúť ešte surové fosfáty. Obsahujú najneprístupnejšiu formu kyseliny fosforečnej. Používajú sa preto len do pôd ťažkých a kyslích, ale pritom biologicky činných. Pôsobia veľmi pomaly, preto sa používajú len k trvalým kultúram.
Zásady hnojenia obilnín: Obilniny zásadne prihnojujeme len umelými hnojivami. Len kde-tu sa na hnojenie obilnín ešte používa aj maštaľný hnoj. To je nesprávne. Obilniny majú približne rovnaké požiadavky na všetky základné živiny. Výnimku tvorí jačmeň, ktorý je citlivý na prehnojenie dusíkom. Potom polieha. Ovos zase znesie aj kyslú reakciu pôdy. Oziminy prihnojujeme z ⅓–½ na jeseň, zvyšok podľa stavu prezimovania na jar a v období vegetácie. Z jarín ovos vyžaduje vyššie dávky dusíka, jačmeň, najmä sladovnícky, viac draslíka. Jariny prihnojujeme v čase sejby alebo tesne pred sejbou, podľa potreby aj v období vegetácie.
Zásady hnojenia zemiakov: Hlavný podiel pri výžive zemiakov pripadá na maštaľný hnoj. Zaorávame ho strednou orbou na jeseň v dávkach okolo 300 q/ha. Z ostatných živín prihnojujeme k zemiakom hlavne draselnými hnojivami, a to reformkali, 40% draselnou soľou, síranom draselným. V prípade nedostatku maštaľného hnoja dusík doplňujeme niektorým liadkom, síranom amónnym, fosfor doplňujeme superfosfátom. Hnojivá zapravujeme do pôdy pred sadením, pri sadení do hniezd sa hnojivá dávajú priamo do hniezda. Zemiaky možno prihnojovať i v období vegetácie, a to pred plečkovaním alebo pred okopávkou.
Zásady hnojenia cukrovej a kŕmnej repy: Cukrová a kŕmna repa patrí len do pôdy dobre vyhnojenej maštaľným hnojom. Tieto dve intenzívne plodiny majú najväčší nárok na draslík. Draslík doplňujeme najčastejšie draselnou soľou, reformkali, síranom draselným. Nie na poslednom mieste je prihnojovanie dusíkatými hnojivami, a to niekoľkokrát počas vegetácie vo forme liadkovania. Posledné prihnojenie musí byť ukončené do 15. júna.
Zásady prihnojovania olejnatých rastlín: V našich pomeroch z olejnatých plodín prichádza do úvahy slnečnica a repka olejná. Okrem toho v menšej miere ľan olejný a sója. O slnečnici sa môže povedať, že je veľkým konzumentom rastlinných živín. Najsprávnejšie je slnečnicu dobre pohnojiť na jeseň maštaľným hnojom. Na jar treba jej doplniť všetky základné živiny v primeranom množstve. Repka olejná nevyžaduje hnojenie maštaľným hnojom. Uspokojí sa hnojením s umelými hnojivami, ktoré dávame sčasti na jeseň a zvyšok podľa stavu prezimovania na jar. Pomerne najväčšie požiadavky má na fosfor a dusík.
Zásady hnojenia krmovín: Pod krmovinami v užšom slova zmysle máme na mysli rôzne miešanky a lúčny porast. Pri krmovinách nám v prvom rade ide o dopestovanie veľkého množstva hmoty S bohatým obsahom bielkovín. Preto sa pri výžive krmovín nemôže šetriť dusíkatými hnojivami a pritom sa nemusíme obávať prehnojenia. Pri prihnojovaní krmovín nesmieme zabúdať na vápnenie kyslých pôd.
Zásady hnojenia vikokvetých rastlín: Vikokveté rastliny sú schopné prijímať (asimilovať) vzdušný dusík a preto o ich výživu touto živinou sa nemusíme starať. Pomerne najväčšie nároky majú vikokveté rastliny na kyselinu fosforečnú a vápno. K vikokvetým rastlinám nikdy nehnojíme maštaľným hnojom. Dusíkatými hnojivami k ním prihnojujeme výnimočne v prvom vývojovom období, aj to len dávkami okolo 50 kg/ha. Z fosforečných hnojív je veľmi vhodná Thomasova múčka, ale i superfosfát, z draselných ktorékoľvek hnojivo draselné.
Zásady hnojenia priadnych rastlín: V našich pomeroch z priadnych rastlín prichádza do úvahy ľan a konope. Ľan zásadne neprihnojujeme maštaľným hnojom, ale celú výživu zabezpečujeme umelými hnojivami. Ľan má veľmi skromné požiadavky na dusík, a preto ním k ľanu veľmi opatrne prihnojujeme. Na kyselinu fosforečnú má ľan priemerné nároky. Pre svoj vývoj najviac potrebuje draslo, ktoré je súčasne tvorcom kvalitného vlákna. Ľan má pomerne krátke vegetačné obdobie a dosť ťažko si osvojuje rastlinné živiny. Preto sa musí k ľanu prihnojovať len živinami rýchlo pôsobiacimi. Druhá naša priadna plodina, konope, je veľkým spotrebiteľom rastlinných živín. Môže sa k nej prihnojovať aj maštaľným hnojom. Zo živín má najväčšie nároky na dusík a draslík.
Zásady hnojenia zelenín: Pri pestovaní zelenín si treba uvedomiť, že majú pomerne krátke vegetačné obdobie, niektoré len niekoľko týždňov, a že majú pomerne skromný koreňový systém. Z uvedených dôvodov musia mať v pôde dostatočné množstvo pohotových živín. Základ výživy zelenín tvorí maštaľný hnoj a komposty. Bez prirodzených hnojív sa nemôže ani jeden pestovateľ zeleniny dopracovať pestovateľských úspechov. Aby komposty boli plnohodnotné, pomiešajú sa do nich jednotlivé živiny v podobe umelých hnojív. Z dusíkatých hnojív je to dusíkaté vápno, krvné, kožné a rohové múčky, síran amónny, z draselných kainit, z fosforečných surové fosfáty. Pri prihnojovaní zelenín použijeme vždy len rýchlo pôsobiace hnojivá. Veľmi vhodná je i riedená močovka s doplňkom asi 1 kg superfosfátu na 100 litrov močovky.
Zásady hnojenia tabaku: Tabaku sa najlepšie darí na stredne ťažkých pôdach s primeraným obsahom humusu. Výživu tabaku možno zabezpečiť strednou dávkou dobre rozloženého maštaľného hnoja. Vhodný je aj kompost. Z rastlinných živín má tabak najväčšie nároky na draslo, ktoré je tiež tvorcom kvality tabakových listov. K tabaku sa má zásadne prihnojovať síranom draselným, prípadne reformkali. Nie sú vhodné chloridové formy draselných hnojív, lebo prítomný chlór nepriaznivo pôsobí na akosť tabakových listov. Opatrne sa musí k tabaku prihnojovať dusíkom. Po prehnojení touto živinou sú tabakové listy mäsité, nedozrievajú a sú podradnejšej kvality. Z dusíkatých hnojív sa odporúča k tabaku dusíkaté vápno, močovina alebo síran amónny. Na kyselinu fosforečnú má tabak pomerne malé požiadavky: kryje sa vo forme jesenného prihnojovania Thomasovou múčkou alebo na jar superfosfátom.
Zásady hnojenia vinohradov: Základ výživy viníc majú tvoriť organické hnojivá, a to maštaľný hnoj a komposty. Má byť pravidlom, že k viniču sa má každý tretí-štvrtý rok prihnojovať animálne. Zo živín najväčšie požiadavky majú vinohrady na draselné hnojivá. Draslom prihnojujeme vo forme síranu draselného alebo reformkali. Nie sú vhodné chloridové formy draselných hnojív. V nich prítomný chlór znižuje obsah cukru v hrozne. Vinič je kultúrnou rastlinou, preto možno k nemu prihnojovať aj hnojivami pôsobiacimi pomalšie. Z dusíkatých je to dusíkaté vápno, z fosforečných Thomasova múčka. Viniče prihnojujeme za vegetačné obdobie niekoľkoráz. Na jeseň pred rýľovaním hnojivami pomaly pôsobiacimi, na jar najmä draselnými a fosforečnými, po prebudení vegetácie dusíkatými. V období vegetácie zopakujeme prihnojovanie dusíkom a draslom.
Zásady hnojenia ovocných stromov: U nás je dosť nevhodne vžité, že ovocné stromy sa vôbec nehnoja. Často sa myslí, že o ich výživu sa nemusíme starať alebo že si vedia potrebné živiny obstarať samy. Ovocné stromy, podobne ako iné kultúry, vyžadujú patričnú starostlivosť aj vo forme doplňovania rastlinných živín. Potom sa nemôže stať, že úrody sú pravidlom len každý druhý rok. Pri hnojení dusíkom musíme byť opatrní, lebo prehnojenie spôsobuje bujný rast, drevo ťažko prezimuje, stromy málo kvitnú. Najväčšie požiadavky majú ovocné stromy na draslo a kyselinu fosforečnú. Posledné hnojivo môžeme vhodne doplňovať Thomasovou múčkou alebo surovými fosfátmi. Kôstkové ovocie má pomerne veľké nároky na prítomnosť vápna v pôde. Veľmi vďačné sú ovocné stromy na prihnojenie organickými hnojivami. Aspoň raz za 5—7 rokov treba doplniť humus v podobe prirodzených hnojív.
Hnojenie na ťažkých pôdach: Ťažké pôdy sa vyznačujú veľkou schopnosťou viazať rastlinné živiny. Z týchto dôvodov môžu sa na nich použiť aj hnojivá rýchlo pôsobiace bez obáv zo strát na živinách vyplavením. Ťažké pôdy sú obyčajne biologicky menej činné ako pôdy ľahké, preto pre tieto pôdy sú vhodnejšie hnojivá rýchlejšie pôsobiace. Ťažké pôdy majú často zlé fyzikálne vlastnosti a vo vyšších polohách aj kyslú reakciu. Náprava sa docieli pravidelným vápnením týchto pôd alebo použitím umelých hnojív, ktoré obsahujú okrem niektorej živiny aj vápnik. Ťažké pôdy, náchylné na kôrnatenie, neprihnojujeme hnojivami, ktoré obsahujú sodík, kainit, liadok sódny, čílsky liadok.
Hnojenie na stredných pôdach: Stredné pôdy sú najvhodnejšie. Ich hnojenie je vcelku jednoduché. Pre hnojenie na týchto pôdach sa môžu použiť všetky druhy umelých hnojív. Pri vlastnom hnojení sa riadime iba pôdnou reakciou, a to v tom zmysle, že na pôdy kyslé použijeme hnojivá alkalické a na pôdy alkalické hnojivá pôsobiace opačne. Ďalej pri výbere hnojiva pre tieto pôdy sú rozhodujúce požiadavky rastlín na formy živín.
Hnojenie ľahkých pôd: Ľahké pôdy sa vyznačujú malou schopnosťou pútať rastlinné živiny. Sú to pôdy s bohatou biologickou činnosťou. Dávky umelých hnojív rozdelíme na týchto pôdach na viackrát, nikdy nehnojíme do zásoby. Ak treba ľahké pôdy vápniť, robíme to saturačnými kalmi, mletým vápencom, dolomitickým vápencom. Maštaľným hnojom prihnojujeme v menších dávkach a častejšie. Hnoj zaorávame do hĺbky asi 10–15 cm. Fyzikálne vlastnosti ľahkých pôd sa vylepšujú návozom ílovitých slieňov.
Pestovanie rastlín na vodných kultúrach: Dnešná veda už dokázala, že pre rast rastlín nie sú potrebné pôdy. Rastliny sa môžu so zdarom vyvíjať v umelom prostredí, do ktorého boli pridané všetky potrebné rastlinné živiny. Takto veda dokázala, že je schopná plne ovládať rast rastlín a v žiadanom smere ho aj usmerňovať. Umelé prostredie rastu rastlín neslúži už len výskumným účelom, ale sa využíva aj v praxi. Je už bežné pestovať zeleninu v čistom piesku alebo inom „sterilnom“ materiály, ktorý slúži len ako prostredie, v ktorom sa rastliny upevňujú. Vlastné živiny sa do prostredia pridávajú vo forme živných roztokov. Nie sme ďaleko od toho, že na podobnom princípe budeme môcť zúrodňovať naše piesčité pôdy západného Slovenska.
Výsledok pôdnej skúšobne — rozborový hárok: Pri výžive jednotlivých kultúr sa nemôže povedať nejaké všeobecne platné pravidlo. Možno dať len určité smernice a zásady, ktoré treba aplikovať na miestne pomery klimatické, pôdne a prispôsobiť sa nimi nárokom jednotlivých rastlín. Pri zostavovaní hnojárskych plánov veľmi nápomocné nám môžu byť práve pôdne skúšobne. Výsledky analýz zasielajú tieto skúšobne na rozborových hárkoch, kde je uvedené, aké hnojivá, resp. živiny v pôde chýbajú a do akej miery je pôda vyčerpaná. Je tu uvedená aj pôdna reakcia, na základe ktorej môžeme usúdiť, ktoré hnojivá máme použiť. Je preto len na pracovníkoch v poľnohospodárstve, aby tieto služby plne využili.
Záverečný obraz: Popri správnej agrotechnike výživa rastlín a s ňou úzko spojené správne použitie hospodárskych a umelých hnojív je jednou z najdôležitejších opatrení v rastlinnej výrobe. Prihnojovanie kultúrnych plodín je tak staré ako poľnohospodárstvo samo. Samozrejme, že od prvopočiatku prekonalo mnohé vývojové zmeny. Dnes na pokročilom stupni vývoja vedy sú už známe všetky zákonitosti. Osvojením si týchto zákonov a ich uplatnenia v praxi dopracuje sa každý pracovník v poľnohospodárstve patričnej odmeny vo forme zvýšených úrod.
y
