b) Kobyla má celým zovňajškom prejavovať predovšetkým jemnejší samičí typ. V celkovej stavbe telesnej je ľahšieho a štíhlejšieho typu. Hlava je rovnejšia, krk je dlhší a nižšie nasadený, chrbát dlhší, jej pánev širšia a dlhšia a fundament jemnejší ako u žrebca.
c) Valach má málo výraznú hlavu, ľahšiu a v tvári dlhšiu. Krk má dlhší a rovnejší, nízko nasadený. Temperament je pokojný. Z celkového dojmu pri pohľade na valacha dá sa posúdiť jeho ľahká ovládateľnosť a prispôsobenosť k prácam v hospodárstve alebo v armáde.
Zdatnosť koňa v rozmanitých druhoch práce záleží predovšetkým v mechanickej práci svalstva. Preto je telo koňa od prírody zariadené veľmi dômyselne tak, aby každý pohyb telesný bol robený s najväčšou úsporou sily a času. Telo koňa má účelne usporiadanú kostru, svalstvo, šľachy a kĺby, takže predstavuje dokonalý stroj, kde jednotlivé súčiastky zapadajú do seba harmonicky a navzájom si pomáhajú. Presné posúdenie sily a práce konského tela je veľmi ťažké. Z tvaru a polohy kostí, zo sily kĺbov a z dĺžky, hrúbky a smeru svalstva pri posudzovaní koňa usudzujeme o veľkosti síl ťahových a tlakových, t. j. posudzujeme konštrukciu. S posudzovaním konštrukcie koňa veľmi úzko súvisí posúdenie celkového zdravotného stavu koňa, ako sa prejavuje z výrazu koňa pri posudzovaní. Hovoríme o posúdení tzv. konštitúcie. Rozoznávame konštitúciu: a) zdravú, ktorá sa prejavuje vo výraze koňa živým, jasným okom, lesknúcou sa srsťou, dobre vyvinutým a napätým svalstvom, bystrým krokom a celkovou chuťou do práce. Typický predstaviteľ je kôň na obraze č. 6., b) lymfatickú, ktorá sa prejavuje nadbytkom tuku pod kožou, kĺbové väzy sú povolené, šľachy sú plné náleviek, celková odolnosť väzov je malá a poukazuje na koňa mäkkého a málo odolného, c) nezdravú, najmä u pracovných koní, u ktorých nedostatky a vady znižujú výkonnosť a skracujú ich život. Kôň takejto konštitúcie má nedostatočne klenuté rebrá, voľný chrbát, zlé viazanie v bedrách, je vysokonohý a má mnoho vád na končatinách. Táto konštitúcia sa objavuje väčšinou u koní maštaľne odchovaných, ktorým v mladosti chýbal pohyb na čerstvom vzduchu a na pastvinách. Celkove sú takéto kone málo odolné proti nepriaznivým klimatickým pomerom. U tejto konštitúcie sa prejavuje zomdlený výraz oka, schudnuté telo, nálevky na kĺboch a šľachách, celkové uvoľnenie šliach a opotrebovanosť. Touto konštitúciou sú postihnuté aj predčasne zapriahané žriebätá a predčasne pripustené kobyly, u ktorých rast tela sa spomaľuje a u väčšiny sa objavuje sterilita.
Pravidelnosti telesných tvarov sú takéto: a) Keď kôň má rovnakú dĺžku ako výšku, t.j. keď z nášho obrázku AB, CD = AD, BC — hovoríme o štvorcovom rámci koňa. Najrozšírenejší je u plemien orientálnych, najmä u kobýl. b) Keď u koňa prevláda dĺžka nad výškou, t. j. keď z nášho obrázku AD, BC je väčšia ako AB, CD — hovoríme o rámci pozdĺžneho pravouholníka. Tento rámec je najrozšírenejší u plemien anglického plnokrvníka a polokrvníka a väčšinou u koní chladnokrvných. c) Keď kôň je vyšší, ako dlhší, t. j. keď z nášho obrázku AB, CD je väčšie ako AD, BC — hovoríme o rámci vysokonohého pravouholníka. U koní sa vyskytuje veľmi málo, najviacej u amerických klusákov. U žriebät všetkých plemien je tento rámec normálny. Veľkosť koňa zisťujeme meraním, a to buď palicovou alebo páskovou mierou. Podľa výšky kohútika rozdeľujeme kone do týchto skupín: kone malé: 150—155 cm palicovej výšky; kone prostredné: 156—165 cm palicovej výšky; kone veľké: 166 viac cm palicovej výšky. Kone pod 148 cm palicovej výšky sa nazývajú pony. Pri posudzovaní veľkosti koňa treba pripomenúť, že vysoké kone nie sú obyčajne súmerne urastené v stavbe tela. Sú vysokonohé, ťažko sa kŕmia a sú menej vytrvalé. Nie sú hospodárne a potrebujú veľkú záchovnú dávku. Pri pohybe v rámci sú menej obratné, pretože ich ťažisko je vysoko od zeme. Najvýhodnejšia veľkosť koňa je typ prostredného koňa, ktorý bezpečne stojí na svojich končatinách a celkove je obratnejší.
Ryšiak (R) — má srsť farby červenej s odtieňami do žlto-červenej až skoro čiernej, pričom hriva, chvost a spodok nôh sú farby srsti. Od hnedákov sa líši tým, že má vždy hrivu a chvost a spodok nôh farby ryšavej, hnedáci čiernej. U ryšiaka sa vyskytujú tieto odtiene: 1. Pravý ryšiak (pr. R) — ako je na obraze č. 8. 2. Červený ryšiak (červ. R) — má červeno sfarbenú srsť bez lesku, hriva a chvost vynikajú tmavočervenou farbou. 3. Hnedý ryšiak (hned. R) — tvorí prechod od ryšiakov k hnedákom. Srsť je farby červenej do bronzova a chlpy hrivy a chvosta sú premiešané okrem základných červených aj čiernymi. 4. Čierny ryšiak (čier. R) — je veľmi tmavý, hriva a chvost sú skoro čierne, len špičky chlpov sú červenkasté. Ryšiaci sú najrozšírenejší u týchto plemien: u angl. polokrvníka a plnokrvníka a u belgika. Mávajú najviac odznakov.
Hnedák (Hd) — je najrozšírenejšia farba u koní. Základná srsť je hnedá, hriva a chvost a spodok nôh je čierny. Svetlé nohy, tzv. zelené, nie sú u hnedáka žiaduce. Vyskytuje sa v týchto základných odtieňoch: 1. Pravý (červený) hnedák (pr. Hd) — je červenohnedej farby ako zrelé plody konského gaštana. 2. Svetlý hnedák (sv. Hd) — má srsť svetlo-hnedú alebo žltohnedú, nohy bývajú zafarbené sivohnede, hriva a chvost sú premiešané sivými chlpami. Má úhorý pruh. 3. Tmavý hnedák (tm. Hd) — je rovnomerne tmavohnedý. 4. Čierny hnedák (čier. Hd.) — má lesklú čiernu srsť, len nos, pysky, slabinu a podbrušie má hnedé.
Sivko (S) — má srsť po celom tele bielu alebo v prevažnej časti bielu. Žriebätá sivka sa rodia pravidelne s tmavou srsťou, ktorá neskoršie zbelie. Vyrasteným žriebätám medzi tmavými chlpami začínajú sa objavovať biele chlpy najskôr na čele a nad očami. Podľa odtieňov zafarbenia rozlišujeme týchto sivkov: 1. Žltý sivko (žlt. S) — má končatiny žlté, žltosivé alebo biele. Tak isto má zafarbenú aj hrivu a chvost, pričom na ostatnom tele prevláda biele zafarbenie. 2. Hnedý sivko (hned. S) — má premiešanú srsť farby hnedej, hriva, chvost a nohy sú čierne. Po ostatnom tele v premiešaní hnedej a bielej srsti prevládajú biele chlpy. 3. Červený sivko (červ. S) — má srsť červenú alebo hnedú predovšetkým na hlave a na končatinách. Po ostatnom tele má srsť premiešanú bielymi chlpami. Chlpy v hrive a vo chvoste má v menšom množstve premiešané bielymi. 4. Čierny sivko (čier. S) — má hlavu, končatiny a chlpy hrivy a chvosta čierne a po ostatnom tele medzi čiernymi chlpami má aj mnoho chlpov bielych. Sivkovia veľmi často bývajú bodkovaní, škvrnití alebo grošovaní. Sivkovia s drobnými kruhovými škvrnami po tele farby hnedej alebo červenej sa volajú červenobodkovaní, pri čiernych škvrnách veľkosti hrachu alebo menších sa nazývajú čiernobodkovaní (mušiaci). Takéto zafarbenie je veľmi časté u arabov a lupicanov. 5. Škvrnitý sivko (škvr. S) — má na bielej základnej srsti kruhové alebo vajcovité farebné škvrny. Hlava a chvost sú svetlé alebo zmiešanej farby. 6. Grošovaný sivko (groš. S) — má kruhové tmavé škvrny so svetlým stredom (jablčko) usporiadané po stranách trupu a na končatinách buď reťazovite alebo sieťovite. Podstata tohto zafarbenia má príčinu v tom, že koža je rozdielne prekrvovaná a v dôsledku toho je rôzna aj intenzita ukladania melanínu.
Vraník (Vr) má úplne čiernu srsť, hrivu a chvost. Koža vraníkov je tmavosivá (nozdry, pysk). Na rozdiel od hnedákov vraník má aj nos, pysky, slabinu a podbrušie čierne. Srsť vraníka je obyčajne kratšia a jemná. Jej lesk závisí od výživy a celkového ošetrovania koňa. Pre kožnú a telesnú citlivosť je vraník reprezentantom ušľachtilých chovov. Vraníci mávajú zo všetkých koní najmenej odznakov. Vraník sa nevyskytuje v inom farebnom odtieni ako vraník pravý. Poznáme však aj tzv. letného vraníka, ktorý nie je v zime celkom čierny, lebo srsť je dlhá a zarastená podsadou a má slabý nádych do červena alebo hneda. Sčernie celkom až v lete. Preto sa nazýva letný. U starších vraníkov objavujú sa nad očným oblúkom a na čele biele alebo šedivé chlpy. Okrem uvedených zafarbení rozoznávame zo základných farieb koní: a) Plaváka — má základnú farbu srsti žltú na tmavopigmentovanej koži. Na rozdiel od izabel má čierne chlpy v hrive a vo chvoste, čierny spodok končatín a na chrbte tmavý uhorý pruh. Plavá farba je medzi koňmi dnes už veľmi málo rozšírená. Vyskytuje sa v najväčšej miere u huculov a u nordických koní. b) Izabela — má srsť svetložltú, lesklú a na rozdiel od plavákov má hrivu, chvost, nohy žlté až biele a kožu buď ružovú bez pigmentu, alebo svetlo pigmentovanú. Kopytá má najčastejšie žlté, oči rybie (bledosivomodré). Farba Izabel sa v našom chove koní veľmi zriedka vyskytuje. Popis farby koňa má pre chovateľskú prax veľký význam, lebo napomáha presne rozoznávať kone navzájom od seba a je v plemenárskych záznamoch v opise koňa veľmi dôležitým ukazovateľom. Preto pri opise farby treba prihliadnuť na jej odtieň a intenzitu zafarbenia, ako aj na jej osobitné vlastnosti, ku ktorým patrí lesk, grošovanie, bodkovanie, škvrnitosť a prekvitnutosť (vzniká primiešaním bielej farby medzi tmavú, pričom biela farba sa v menšine rozprestiera buď po celom tele, alebo len po niektorej jeho časti). Farebné kone môžu mať rozličné menšie biele škvrny, ktoré sa vyskytujú na určitých miestach (hlava, nohy) a voláme ich odznakmi. Odznaky rozoznávame vrodené (na hlave a končatinách), s ktorými sa kôň narodí a získané (výpaly, otlaky a pod.). Pri opise odznakov začíname na čele, prejdeme na nos a papuľu a potom na predné a zadné končatiny. Najprv opisujem odznaky na ľavej prednej, potom na pravej prednej, ľavej zadnej a pravej zadnej končatine. V opise označujeme odznaky skratkami.
a) Prekvitnuté čelo (pkvt. č.) — je niekoľko ojedinelých chlpov v tmavej srsti na čele. b) Kvietok (kvt) — je malá biela škvrna na čele veľkosti väčšej mince (v priemere asi 2 cm).
Väčšia biela škvrna na čele (v priemere viac ako 2 cm) je odznakom, ktorý nazývame HVIEZDA (hvz.). Pri opise tohto odznaku opisujeme jeho veľkosť, tvar, pravidelnosť, ohraničenie, prekvitnutosť a polohu (či je na pravej alebo na ľavej strane). Podľa toho rozoznávame u vrodených odznakov tieto najčastejšie sa vyskytujúce hviezdy: a) malá hviezda (hvz.m.) je biely odznak na čele veľkosti o niečo väčšej ako kvietok, b) veľká hviezda (hvz. veľ.) je veľkosťou väčšia ako kvietok a malá hviezda. Je veľmi často sa vyskytujúcim odznakom koní. Opis malej a veľkej hviezdy je udávaný veľkosťou: c) pretiahnutá hviezda (hvz. pret.) je biely odznak na čele, popis ktorého je udaný tvarom. V hornej časti čela má tento odznak šírku hviezdy a postupne smerom k nosu sa zužuje.
Na obraze č. 14 sú znázornené odznaky hviezdy, opisované podľa tvaru: a) špicatá hviezda (hvz. špic.) je veľkosťou ako veľká hviezda, iba dolný okraj odznaku je zašpicatený, ako je znázornené na obraze, b) prekvitnutá hviezda (hvz. pkvt.) je bielym odznakom na čele, v ktorom biele chlpy sú zmiešané menším počtom chlpov základnej farby koňa, c) okrúhla hviezda (hvz. okr.) — je kruhovitého tvaru, kde stred kruhu je vyplnený tmavosfarbenými chlpami, alebo plocha celého kruhu je biela.
Znázorňuje odznaky hviezdy podľa tvaru a umiestnenia. Tieto tvary sa vyskytujú dosť často v opise koní: a) lysinná hviezda (hvz. lys.) má tvar skoro ako hviezda pretiahnutá [obr. 13 c)]. Na rozdiel od tejto je však širšia a dlhšia, siaha až na nos koňa. b) nepravidelná hviezda (hvz. npr.) jej tvar je udaný nepravidelnosťou ohraničenia, c) pravostranná hviezda (hvz....) je biely odznak umiestnený na pravej strane čela. Môže byť aj na ľavej strane, vtedy hovoríme o hviezde ľavostrannej.
a) Na nose sa obyčajne vyskytuje biely pás, ktorý nazývame lysina (lys.). Začína sa na čele a prechádza aj cez nos koňa. Rozoznávame tieto druhy lysín: b) lysina úzka (lys. úz.). Ja to tenšia čiara, ako znázorňuje obraz, do šírky prstov: c) široká lysina (lys. šir.) je širšia ako lysina a úzka lysina, má šírku prednej strany nosa.
a) Keď je lysina širšia ako lysina široká, t. j. keď široký biely odznak na prednej časti hlavy dosahuje v hornej časti hlavy šírku medzi očami a v dolnej časti prechádza až na lícne časti, nazývame v opise takýto odznak lampáš (lampáš širší ako dlaň). b) keď biely pás neprerušene prechádza z čela cez nos až po horný pysk, hovoríme o lysine prebiehajúcej (lys. prb.). Je spojená s hviezdou a šňupkou, c) keď biely pás je prerušený tmavo sfarbenými chlpami základnej farby koňa — uvádzame v opise lysinu prerušenú (lys. prrš.). Okrem uvedeného opisu lysiny podľa veľkosti a tvaru popisujeme lysinu ešte podľa polohy. Môže byť pravostranná, ľavostranná alebo šikmá.
a) Keď je na nose koňa iba úzka biela čiarka, hovoríme o odznaku — nosový prúžok (n. prk.). Okrem toho nos môže byť aj prekvitnutý. b) Na papuli opisujeme šňupko (šň.) čiže slinku. Nachádza sa na hornom pysku medzi nozdrami. (Môže byť malá, veľká, pravostranná alebo ľavostranná.)
V opise odznakov na hlave koňa uvádzame aj odznaky na pysku koňa. Tieto odznaky sa u koní dosť často vyskytujú. V opise rozoznávame: a) horný pysk biely (h. p. b.), dolný pysk biely (d. p. b.), oba pysky biele (ob. p. b.). Môžu byť tiež prskano biele, keď plocha odznaku je prskaná čiernymi alebo tmavými bodkami alebo fľakmi.
Na tomto obraze sú znázornené odznaky na korunke. Rozoznávame: a) biela korunka (kor. b.) — úzky biely pásik po celom obvode korunky, b) keď úzky biely pásik nie je po celom obvode korunky, ale zvonka alebo zvnútra, hovoríme o bielej korunke zvonka alebo zvnútra: c) okrem toho môže byť korunka vpredu biela, ako označuje obraz, alebo d) môže byť korunka škvrnito-biela (kor. krp.), sú to biele škvrny po celom obvode korunky.
V ďalšom opise odznakov rozoznávame na končatinách odznaky na pätke. Rozlišujeme vnútornú pätku bielu (vn. pät. b.), vonkajšiu pätku bielu (von. pät. b.) a obe pätky biele (ob. pät. b.). Keď nohy nakreslené na obrázku 21 a) a 21 b) opisujeme ako predné končatiny — v opise uvádzame: ľavá predná a pravá predná vonkajšia pätka biela (ľpr. a prpr. von. pät. b.) Keď nohu nakreslenú na obrázku 21 b) a 21 c) opisujeme ako predné končatiny spolu — v opise uvádzame: ľavá predná vnútorná pätka biela a pravá predná obe pätky biele (ľpr. vn. pät. b. a prpr. ob. pät. b.).
Ďalšou časťou nohy, na ktorej sa vyskytujú odznaky, je veľmi často sponka (medzi korunkou a členkom). Môže byť: a) sponka do polovice biela (sp. ½ b.) — keď dolná časť sponky, t. j. od korunky do polovice vzdialenosti po členok je biela, b) sponka do polovice nerovnako biela (sp. ½ ner. b.) — keď horné ohraničenie sponky v jej obvode nie je rovné, c) sponka biela (sp.b.) — keď celá plocha sponky je biela, d) keď biely odznak presahuje nad členok, hovoríme o odznaku nad sponkou bielou, e) keď horné ohraničenie odznaku je nerovné — opisujeme nad sponkou nepravidelne biela. Okrem toho opisu môžu byť uvedené odznaky škvrnito-biele alebo lemované a uvádzajú sa vždy s nohou, na ktorej sa vyskytujú. Napr. ľavá predná do ½ sponky biela, pravá predná nad sponkou nepravidelne lemovane biela (ľpr. do ½ sp. b, prpr. nad sp. npr. lem. b.).
a) je znázornený odznak, ktorý opisujeme, že noha je do polovice záprstia biela (do ½ záp. b.): b) keď je horné ohraničenie odznaku nerovné, opisujeme príslušnú nohu ako do polovice záprstia (holena) nepravidelne bielu (do ½ záp. nepr. b.), c) v podpätí biela (podp. b.) označujeme na zadných končatinách, d) do polovice lýtka biela (do ½ lýt. b.), keď odznak presahuje viac než podpätie. Okrem odznakov opísaných na hlave a končatinách sa niekedy vyskytuje aj sedlová škvrna (sed. škvr.). Po opísaní vrodených odznakov začneme opisovať získané odznaky, ktoré pre určenie koňa (identifikáciu) môžu mať rozhodný význam, najmä keď ide o výpaly. Okrem výpalov medzi získané odznaky počítame rozličné trvalé jazvy po poranení a biele škvrny po hnisavých ranách a po odreninách sedlom alebo chomútom. Pri udávaní výpalu sa určí miesto výpalu a stranu tela. Výpal sa napíše alebo nakreslí tak, ako ho vidieť.
Výpaly v praxi používame pri označovaní kobýl zapísaných do krajskej plemennej knihy (na ľavej strane krku číselným výpalom). Vo vyspelých chovoch označujeme koňa rozličnými výpalmi. Pre plemenársku prácu najdôležitejší je otcovský výpal, u jednotlivých plemien a kmeňov, ako ho vidíme na obrázku. K otcovskému výpalu sa vypáli aj kmeňové číslo, a to arabskou číslicou. Tento výpal sa vypaľuje na ľavú sedlovú stranu.
Na ľavej sedlovej strane pod otcovský výpal sa vypaľuje materský výpal, ktorý označuje iba plemennú príslušnosť matky. Tieto výpaly (otcovské a materské) sú dôležitou pomôckou pre identifikáciu koní a pre usmerňovanie plemenitby. Na pravú sedlovú stranu sa vo vyspelých chovoch koní vypaľuje číslo, ktoré označuje koňa v poradí po otcovi, ktorého výpal je na ľavej sedlovej strane.
Okrem dôležitých kmeňových a rodových znakov označujú sa kone štátnych ústavov pre chov koní ústavnými výpalmi na ľavom stehne, ako sú znázornené na obrázku. Uvedené výpaly sú ústavným znakom žrebčincov maďarských, rakúskych, československých a nemeckých.
y
