Malý Jozef sa najradšej zdržoval u starých rodičov. Cez celý život si vďačne spomínal na starého otca z matkinej strany Štefana Greška. Uňho vyrastal, tu poznával ozajstnú dušu dediny. Spomienky na starého otca ozývajú sa u Tajovského neskoršie v poviedkach, najkrajšie v poviedke Do konca, kde spisovateľ podáva krásny príklad človeka, ktorý cez celý život statočne pracuje
a tak aj statočne umiera. Peknú spomienku na starého otca prináša Tajovský v črte Prvé hodinky.
(Obraz: Ondreičkova ilustrácia z poviedky Do konca a záber z črty Prvé hodinky, kde sa starý otec chystá zápasiť s cirkusovým zápasníkom. )
Do školy začal chodiť ako osemročný v Banskej Bystrici. Učitelia boli napospol šovinisti a chlapec, ktorý nevedel po maďarsky, mal s učením veľa ťažkostí. Musel sa učiť naspamäť vety, ktorým nerozumel. Neraz chcel zutekať zo školy k remeslu. Ale húževnatá povaha premohla aj tieto zábrany. Z čias pobytu v Banskej Bystrici máme autorovu krásnu spomienku na robotnícky 1. máj. Mladý študent vidí na 1. mája pochodovať ulicami skupinu robotníkov s červenou zástavou a červenými klinčekmi na kabáte. Poznáva aj známych robotníkov z tajovskej huty. O tri roky potom znova sa prizerá pochodu robotníkov, ktorý sa už rozrástol, a mladý žiak, ktorý vyrástol v prostredí robotníckeho ľudu, pridáva sa k sprievodu a spieva s manifestujúcimi. Láska k robotníckej triede ostáva v ňom už na celý život.
(Obraz: Pohľad na Banskú Bystricu z tých čias.)
Odchádza na štúdium na učiteľský ústav do Kláštora pod Znievom. Aj tu má nepríjemnosti s učiteľmi pre slovenský spev, ba mal byť aj vylúčený zo školy. Jeho jediným úprimným priateľom bol hudobný skladateľ Mikuláš Moyzes, otec nášho súčasného skladateľa Alexandra Moyzesa.
Roku 1893 ako devätnásťročný začína učiť. Najprv v Banskej Bystrici, potom v Hornej Lehote, napokon v Podlaviciach pri Zvolene. Takto vyzeral budúci spisovateľ na začiatku svojej učiteľskej dráhy.
V Hornej Lehote opatroval hrob štúrovského básnika Sama Chalupku, ktorý sa tu narodil, pôsobil, aj umrel. Tajovský zasadil k Chalupkovmu hrobu pamätné lipy. No pre slovenské presvedčenie a preto, že učil deti po slovensky spievať ľudové piesne, ho prenasledovali a musel postupne opustiť učiteľské stanice. Z Podlavíc ho prepustili preto, že uňho našli obraz biskupa Moyzesa, jedného zo zakladateľov Matice slovenskej.
(Obraz: Samo Chalupka a Tajovského rukopis z čias učiteľovania v Hornej Lehote.)
Pre ustavičné konflikty s maďarskými úradmi vzdáva sa učiteľského povolania a rozhodne sa roku 1898 odísť študovať do Prahy na obchodnú akadémiu. Bol to život plný biedy, ale aj rozbiehajúcich sa literárnych začiatkov. Tajovský pracuje vo vysokoškolskom spolku Detvan, študuje ruskú literatúru, zoznamuje sa s českými kultúrnymi činiteľmi, chodieva do divadla a čoraz sústavnejšie píše a uverejňuje poviedky. Z významných českých spisovateľov sa ho ujal najmä Alois Jirásek, ktorého dielo si Tajovský veľmi obľúbil.
(Obraz: Tajovský ako študent v Prahe a portrét Aloisa Jiráska z konca 19. storočia.)
Po skončení štúdia stal sa účtovníkom, ale svoje nové zamestnanie si neveľmi obľúbil. Priťahovala ho literatúra. Účtovnícke zamestnanie v banke mu poslúžilo na to, že poznával ľudí, chápal ich biedu a snažil sa im pomôcť. Vo vidieckej Ľudovej banke v Trnave dostáva sa do styku s prostým dedinským ľudom. Mnohé typy neskoršie vykreslil vo svojich znamenitých poviedkach. Rázovitým typom chudobnej slovenskej ženičky je napríklad starenka z poviedky Mamka Pôstková. Je to obraz staručkej ženy, ktorá s príkladnou starostlivosťou a statočnosťou, hoci ubitá životom, nosí svoje grajciariky ako splátku do banky.
(Obraz: Mamka Pôstková z knihy Do konca, ilustrácia akad. maliara Ondreičku.)
Z Trnavy odchádza za praktikanta do Tatra banky. Tu sa naplno rozvíja jeho kultúrna práca a literárna tvorba. Pravda, Tajovský bol prívržencom skupiny mladej pokrokovej generácie hlasistov, takže sa dostal aj do konfliktu s predstaviteľmi konzervatívneho krídla buržoázie, ba aj so samým Vajanským. Spolupracuje s časopisom Ľudové noviny, kde sa zoznamuje s ich redaktorom, pokrokovým kritikom Františkom Votrubom. Za článok, namierený proti účinkovaniu kočovnej operetnej maďarskej spoločnosti, propagujúcej ľahké, pochybné umenie, dostal tri mesiace väzenia.
(Obraz: literárny historik a kritik František Votruba, ktorý prvý zhodnotil dielo Tajovského z pokrokového hľadiska.)
V tom čase sa v Martine zoznamuje s dcérou farbiara Lilgeho. Okrem citových vzťahov spája ich aj spoločná láska k literatúre, pretože mladá Hana Lilgová sa už v týchto rokoch pokúša literárne tvoriť. Tajovského si obľúbila aj preto, že ako stúpenec hlasistov bol za zrovnoprávnenie žien, a Hana Lilgová - Gregorová sa neskoršie stala horlivou bojovníčkou za toto hnutie. Tajovský odchádza za niekoľko rokov do Nadlaku v Rumunsku medzi slovenskú menšinu. Tam si odvádza aj svoju mladú ženu Hanu, neskoršie známu spisovateľku Hanu Gregorovú.
Ani tam neprestáva pôsobiť kultúrne v prostredí slovenskej menšiny. Rozširuje slovenské časopisy, organizuje divadelný život a najmä veľa píše. V tom čase je už známym spisovateľom, ktorého poviedky prenikajú do najširších vrstiev. Po šiestich rokoch pobytu v Nadlaku odchádza za účtovníka do Prešova. V čase krátkeho pobytu v Pešti stretol sa s vtedajšími významnými politickými a kultúrnymi činiteľmi. Na tomto obrázku ho vidíme so ženou v kruhu budapeštianskych priateľov.
Za pobytu na východnom Slovensku pôsobí v prešovskej Tatra banke opäť nielen ako úradník, ale aj ako osvetový pracovník a národný buditeľ. Chodieva so ženou po dedinách, roznáša časopisy a knihy, sústreduje vo svojom byte národne uvedomelú mládež, stará sa o hmotné a duševné povznesenie ľudu. V tom čase maďarizácia veľmi postupovala, najmä na východnom Slovensku. Tajovský písal o pomeroch v Prešove takto: „Tak by som si želal žiť, keď to všetko už bude povedome slovenské. Ale to je ešte ďaleko. Na slovenskom východe sa ešte treba chytiť do práce a rozkladať ohníčky slovenskej rodoľásky.“ Tajovský v Prešove propagoval dielo Jonáša Záborského, ktorý kedysi pôsobil v blízkych Župčanoch.
(Obraz: Jonáš Záborský, s ktorého menom sú úzko späté kultúrne dejiny východného Slovenska 1812 - 1876.)
Na rozhraní storočia a v prvom desaťročí nášho storočia, v čase, keď sa často musel starať o svoje existenčné otázky, Tajovský tvoril najkrajšie diela, a to tak v oblasti prozaickej, ako aj dramatickej. Poviedkovú tvorbu uložil do rozličných zbierok, ako sú Omrvinky, Besednice, Smutné nôty, Spod kosy atď. Zaujímal sa o život prostých ľudí, vykreslil ich ťažký zápas o chlieb s dokonalým realistickým umením a najmä so zmyslom pre povahokresbu. Najkrajšími prozaickými prácami sú poviedky: Maco Mlieč, Mišo, Na chlieb a iné.
(Obraz: Omrvinky, prvá autorova kniha z roku 1897.)
Medzi vrcholy jeho poviedkovej tvorby patrí Maco Mlieč. Tajovský tu s realistickým umením zachycuje život chudobného sluhu, ktorý žije u bohatého gazdu, pracuje od svitu do mrku, gazda ho vykorisťuje, ale Maco je zúbožený, že si ani neuvedomuje svoju biedu. Poviedka vyniká hlbokou vnútornou i vonkajšou charakteristikou.
(Obraz: Ondreičkova kresba Maca Mlieča z knihy Do konca.)
V poviedke Mišo spisovateľ ukázal príbeh bedára, ktorý pracuje ako nádenník, sluha, neskoršie ako fabrický robotník a svoj biedny život končí ako žobrák. Na obrázku vidíme kresbu z poviedky Mišo: je to scéna, keď lekár prichádza k Mišovej starej chorej mame.
V tom čase vytvoril Tajovský aj najkrajšie divadelné hry. Cez celý život mal blízko k divadelnému umeniu. Už v Prahe často chodieval do divadla, v Martine hrával v Spevokole, v Nadlaku nacvičoval divadelné hry. Pochopil teda aj zákony divadelnej tvorby a jeho hry vynikajú aj zo stránky technickej znamenitou stavbou a výborným dialógom. Medzi jeho najznámejšie hry patrí Ženský zákon z roku 1900.
(Na obrázku vydanie z roku 1942.)
V tejto veselohre v 4 dejstvách Tajovský čerpal z bohatej znalosti života slovenského ľudu, ktorý sa vyznačoval pracovitosťou a peknými mravmi, ale mal aj zlé stránky, najmä nezriadenú túžbu po majetku, čo často poznamenávalo aj citové vzťahy medzi ľuďmi. Tak aj tu. Mladí (Miško a Anička) sa ľúbia, ale svárlivosť a hmotárstvo starých (Mara a Zuza) dočasne prekazia ich ľúbosť. Iba starý Jano, typ dobráka a statočného človeka, napokon zmieri rozvadené rodiny. Na obrázkoch vidíme niekoľko scén z predstavení v Slovenskom národnom divadle.
Najprv Jano Malecký v podaní vynikajúceho herca Jozefa Kellu, jedného z najstarších členov SND, ktorý na tejto scéne pôsobil od roku 1920 až do svojej smrti roku 1942.
Na prvom obrázku vidíme predstaviteľov mladej generácie Miška a Aničku v podaní členov SND. Na druhom obrázku je scéna z III. dejstva, keď po dramatickej zrážke - zvade Mara omdlieva a Zuzka s Aničkou ju v tragikomickom výstupe kriesia. To je súčasne aj dramatický vrchol hry; od toho bodu začína sa rozuzľovanie. U Tajovského táto scéna znie takto:
Anička (zachytí Maru, pribehne Zuza a spoločne ju odvádzajú na posteľ). Mama, mama, vody im spravte! (Oprú Maru o posteľ a robia "vodu", behajúc bez hlavy, výstup musí byť komický).
Zuza (s plačom). Marka! Sestra! Či - nám - toto - bolo treba? Vody - soli — tri uhlíky - tri kôročky!
(Obraz: Anička a Miško; scéna zo záveru III. dejstva.)
Veľmi dobre je charakterizovaná postava starej Dory. Na nej Tajovský ukázal, ako boli na našich dedinách zakorenené klebety, ktoré narobili veľa zla
medzi ľuďmi, opantanými mnohými poverami. Tu ju vidíme v scéne z II. dejstva, keď úlisne nahovára Maru, aby sa pokúsila oženiť Miška s richtárovou dcérou. Vieme, že Dorine klebety boli hlavnou príčinou roztržiek medzi rodinami.
(Obraz: Mara a Dora; Maru interpretuje významná umelkyňa H. Meličková, Doru Frída Bachletová.)
Druhou hrou, ktorá prešla mnohými ochotníckymi i profesionálnymi divadlami, je hra Statky - zmätky. Je to obraz zo života dediny a spisovateľ v ňom ukazuje, aké zhubné následky má nesmierna túžba po majetku.
Starí Palčíkovci si berú za svojich Ďurka a Zuzku len preto, aby mali lacné pracovné sily. Ďurko aj jeho rodičia Ľavkovci súhlasili, lebo túžba po majetku je aj u nich veľká. Ale toto spojenie prinesie všetkým nešťastie. Oklamaná Zuzka sa rozchádza s manželom. Ďurko si privedie chamtivú parádnicu Betku, v dome je ustavičná zvada a hriech, ktorý sa vystupňuje až natoľko, že starý Palčík
revolvérom vyháňa Ďurka z domu.
(1. obraz: Ďurko a Zuzka v podaní umelcov SND J. Pántika a B. Kristínovej; 2. obraz: Mária Prechovská ako Beta.)
Túžba po majetku opantala aj srdcia mladých. Príkladom na to je druhá Ďurkova žena Beta, ktorá podpichuje manžela proti Palčíkovcom, aby im dali prepísať majetok. Práve to bola príčina dramatickej roztržky mladých s Palčíkom.
(1. obraz Beta a Ďurko;
2. obraz: Palčík v staršej inscenácii v podaní národného umelca Janka Borodáča.)
Jedna z vrcholných scén drámy je zvada Ďurka s Palčíkom. Tu sa ukazuje, ako túžba po peniazoch a majetku vie zničiť v ľuďoch každý cit a lásku, ba doviesť ich až na okraj tragédie.
(Obraz: Palčíkovci a Ďurko. )
Medzi dramatické postavy hry patria aj Zuzkini rodičia Kamenský a jeho žena. Aj oni ako chudobní sedliaci dajú sa zlákať Palčíkovými sľubmi a stávajú sa tak príčinou Zuzkinho nešťastia.
(Obraz: Kamenský a jeho žena Žofa.)
Tajovského hry režíroval zväčša národný umelec Janko Borodáč, ktorý vedel vypracovať jednotlivé postavy do najmenších podrobností, takže predstavenia boli skutočným umeleckým obrazom života ľudu, a to tak v prejavoch folklórnych, ako aj vo vnútornom charaktere.
(Obraz: národný umelec režisér Janko Borodáč.)
Z iných hier spred prvej svetovej vojny najvyššie stojí jednoaktovka V službe, kde Tajovský ukazuje už postavu sluhu, ktorý nie je spokojný so svojím osudom, ale vyhráža sa gazdovi, že ak sa gazdovia spájajú, budú sa spájať aj oni - sluhovia. To už je náznak robotníckej solidarity. Okrem tejto hry napísal Tajovský aj ďalšie drámy: Hriech, Tma, Matka, Nový život.
(Obraz: Spisy Gregora Tajovského: Tma - Nový život.)
Svetová vojna prerušila spisovateľovu prácu. Tajovský narukoval, poslali ho na ruský front, ale čoskoro prešiel na ruskú stranu. Istý čas bol v zajatí a 1. mája 1916 sa prihlásil do Československej armády v Kijeve. Stal sa redaktorom Slovenských hlasov. Spolupracoval tam s iným významným básnikom a spisovateľom Jankom Jesenským, ktorý sa tiež dostal do zajatia. Organizujú zajatých slovenských vojakov do boja za rozbitie Rakúsko-uhorskej monarchie.
(Obraz: Tajovský s Jesenským medzi Slovákmi v Rusku r. 1917. Jesenský v sediacom rade druhý zľava, Tajovský uprostred.)
Tajovský šíril aj v ruskom prostredí osvetu medzi zajatými slovenskými vojakmi. Prednášal im o kultúre, o histórii národa. Z jeho prednášok vznikla knižočka, ktorá vyšla nákladom časopisu Slovenské hlasy: Malý kultúrny zemepis Slovenska.
Tajovský podobne ako Jesenský nepochopil ešte správne význam Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ale predsa si uvedomil, že tento veľký historický
čin umožní ruskému ľudu nový život. V Rozprávkach z Ruska píše: "Aký to bude človek, až to decko dospeje, toho sa dnes nikto nedoháda, ale ja myslím, že z Ruska vyjde nový človek, človek - brat všetkým ľudom. Toľko prvkov dobra je
v ňom."
(1. obraz: Malý kultúrny zemepis Slovenska; 2. obraz: obálka knihy Rozprávky z Ruska - pôvodné vydanie.)
Roku 1919, po prevrate, vracia sa Tajovský ako dôverník československej vlády do oslobodenej vlasti. Do denníka si zapísal okrem iného slová: "Ideme za spoločným ideálom s bratmi Čechmi."
(Obraz: Tajovský v rovnošate legionára - po návrate.)
Najprv žil krátky čas v Martine, ale potom sa so ženou, spisovateľkou Hanou Gregorovou a dcérkou Dašenkou, presťahovali do Bratislavy, kde žili v domci na dnešnej Tajovského ulici.
Tu ich navštevujú naši i zahraničný spisovatelia. V rodinnom archíve Gregorovcov zachoval sa obrázok z bratislavského pobytu švédskej spisovateľky Rydelinsovej, ktorá bola Tajovského hosťom.
(Obraz: Stojaci: Hana Gregorová, švédska spisovateľka Rydelinsová, prekladateľ zo švédštiny K. V. Rypáček a Tajovský.)
A znova pokračuje v prerušenej literárnej tvorbe. Históriou chce pôsobiť na prítomnosť. Ukazuje slávnu epochu štúrovského boja proti feudalizmu i potrebu úzkej spolupráce s Čechmi. Vytvára dielo Smrť Ďurka Langsfelda s tematikou revolučného roku 1848 - 49.
Tajovský vyjadruje radosť nad pádom Rakúsko-uhorskej monarchie a ukazuje, ako Slováci trpeli a ako bojovali za národnú slobodu. Takéto myšlienky sa odrážajú v jeho hre Blúznivci, kde autor v rozsiahlom diele podáva životné osudy dvoch národných buditeľov farára Jozefa Kačku a notára Messerschmida.
(Obraz: S farárom Kačkom r. 1933.)
Z rodinnej idyly u Tajovských. Starostlivá mamka Gregorová, spisovateľka, ktorá v tom čase je už autorkou mnohých románov (Vlny duše, Čas nezastavíš a iné) a otec s dcérkou, ktorá mu spríjemňuje chvíle prichádzajúcej staroby.
Tajovského dom v Bratislave sa stal kultúrnym strediskom, kde sa schádzali mnohí slovenskí i českí spisovatelia, tak zo staršej ako aj mladej generácie. Verným žiakom Tajovského bol spisovateľ Fraňo Kráľ, veľmi častý hosť u Tajovských, ba istý čas u nich aj býval.
(Obraz: Tajovský a Fraňo Kráľ.)
Roku 1932 došlo k násiliu, ktoré spáchala buržoázia na robotníkoch v Košútoch, kde četníci strieľali do pracujúceho ľudu. Vtedy viacerí slovenskí spisovatelia pozdvihli hlas proti tomuto porušovaniu základných sociálnych práv. Ozval sa aj Tajovský, ktorý vystúpil zo združenia spisovateľov, z Umeleckej besedy, pre jej nesprávny postoj k tejto otázke. Vtedy napísal: „Slovenskí spisovatelia majú nielen právo, ale aj povinnosť zaujímať sa o Rusko a doma s otvorenými očami hľadieť na sociálny boj...“.
(Obraz: Dokumentárny obraz z robotníckeho štrajku v Košútoch.)
Roku 1933 bol v Trenčianskych Tepliciach sjazd slovenských spisovateľov. Zúčastnili sa na ňom aj spisovatelia z Čiech, ale aj delegáti z iných krajín. Zo Sovietskeho sväzu prišiel známy romanopisec Ilja Erenburg, ktorý mal vždy veľmi srdečný vzťah k Slovensku.
(Obraz: Erenburg so spisovateľkou Hanou Gregorovou a Tajovským. )
V Tajove ležia pochovaní Tajovského starí rodičia, ktorých tak veľmi miloval a ktorým vystaval krásny pomník vo svojom literárnom diele. Zakaždým, keď Tajovský príde do rodnej obce, nezabudne sa ísť pokloniť starému otcovi a matke na cintorín a vyjadriť im svoju vďačnosť za výchovu.
(Obraz: Tajovský na cintoríne pri hrobe starých rodičov.)
Hoci žije v Bratislave a živo sa zúčastňuje na kultúrnom živote, nezabúda na svoj rodný Tajov a na ľudí, ktorých toľkokrát zobrazil vo svojich dielach. Zaujíma sa o život robotníkov, ktorých boj za sociálne práva vždy úzkostlivo sledoval a podporoval. Tu ho vidíme uprostred tajovských robotníkov pri hľadaní rudy.
Hlási sa staroba, ale práca sa nekončí. Poslednou Tajovského hrou už z tridsiatych rokov bola dráma Hrdina, kde sa vrátil k spomienkam na svetovú vojnu a psychologickým spôsobom riešil problém násilnej a obrannej vojny, otázku vraždy a sebaobrany.
(Obraz: Tajovský z čias, keď písal Hrdinu, a obálka uvedenej hry.)
Jeho veľkou láskou bola príroda a kvety. Hľa, aký je šťastný v milovanej záhradke pred domom.
Zahľaďme sa do tej milej a ušľachtilej tváre vynikajúceho spisovateľa a dobrého človeka. Súcit s trpiacimi, láska k prostému ľudu - to sú základné vlastnosti spisovateľa Tajovského a tieto charakteristické črty sa odrážajú aj na jeho tvári.
Tajovský mal rád život. Všimnime si, s akým nadšením učí svojho vnuka Milana poznávať svet, ako mu dodáva odvahu, aby sa dal smelo vpred.
Ale je čas rozlúčiť sa s týmto dobrým človekom a veľkým realistom. Toto je jeho posledná fotografia.
Potom už iba zpráva z novín o smrti Tajovského. Umrel 20. mája 1940, utiahnutý vo svojom domčeku, z ktorého - podobne ako Jesenský - nevychádzal na protest proti pomerom, ktoré zavládli po roku 1939. Nedožil sa oslobodenia ako jeho šťastnejší druh Janko Jesenský.
(Obraz: Dom na Tajovského ulici.)
Pochovaný je v Tajove, v spoločnom hrobe so starými rodičmi. Aj touto symbolikou sa priznal k zdravému koreňu slovenského ľudu, z ktorého pochádzal a ktorému verne slúžil po celý život.
(Obraz: Spoločný hrob J. G. Tajovského a jeho starých rodičov, pri hrobe Hana Gregorová.)
Na jeho rodnom dome skromná tabuľka hlása, že sa tu narodil spisovateľ, ktorý svojím dielom pomáhal búrať starý svet a budovať svet nový.
Na desiate výročie jeho smrti vydala Československá pošta pamätné známky s portrétom veľkého realistu, aby takto pripomenula nášmu ľudu jeho význam.
Naši divadelníci uctili si pamiatku významného dramatika aj tým, že divadlo vo Zvolene nazvali jeho menom. V tomto divadle aj vo všetkých ostatných na Slovensku, ako aj v Čechách, hrajú sa stále s veľkým úspechom jeho hry, ktoré sú takým výrazným obrazom života slovenského ľudu v minulosti, ale aj dôkazom neobyčajnej umeleckej sily Tajovského tvorby.
(Obraz: Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene.)
y
