Eiffelova veža v Paríži /1889/: Na svoju dobu najodvážnejšie stavebné dielo, 300 metrov vysoká Eiffelova veža je zmontovaná zo železných dielcov. Napriek svojej výške práve pre svoju priesvitnú konštrukčnú kostru pôsobí vzdušne a ľahko. V tom je výhoda železa a ocele pred kameňom, tehlou alebo drevom, že má veľkú pevnosť, a preto pomerne tenké nosníky a stĺpy znesú veľkú ťarchu. Taká vysoká veža sa z tradičných materiálov postaviť nedala. Jej projektant, Gustáv Eiffel, postavil aj mnoho dokonalých mostov. Dlho trvalo, pokým si ľudia na takéto stavby navykli; spočiatku sa mnohým zdali nepekné. Náš obraz Eiffelovej veže je zhotovený počas Svetovej výstavy v roku 1937. Napravo vidíme sovietsky pavilón so známym súsoším robotníka a kolchozníčky od Viery Muchinovej a naproti pavilón nacistického Nemecka, ktorý sa vyznačoval strnulou a surovou architektúrou.
Princíp železobetónu v porovnaní s drevom: Roku 1867 vynašiel francúzsky záhradník Moniér železobetón. Najprv robil zo železobetónu veľké kvetináče, neskôr aj lode. Podstavou železobetónu je, že sa do cementu vkladajú železné, správnejšie povedané oceľové prúty, ktoré po stvrdnutí betónu dodávajú novej hmote - železobetónu - veľkú pevnosť na ťah a ohýbanie. Neskoršie sa začal železobetón používať aj v stavebníctve a inžinieri sa naučili presne vypočítavať, koľko železných prútov a akú hrúbku betónu na aké zaťaženie treba použiť. V každom tráme z akéhokoľvek materiálu, ktorý je zaťažený a pod ťarchou sa prehýna, vzniká na jeho hornej strane tlak a na dolnej ťah /prvý obrázok zhora/. Drevený trám, ktorý je priveľmi zaťažený, sa začne lámať na dolnej strane /druhý obrázok zhora/. Aj kamenný trám sa pod väčším tlakom zlomí: kameň je totiž veľmi odolný na tlak, ale už oveľa menej na ťah ohýbanie: je krehký, podobne ako sklo. Železobetónový trám má železné vložky, prúty, na spodnej strane, teda všade, tam, kde je trám namáhaný na ťah /tretí a štvrtý obrázok zhora/. Túto vlastnosť železobetónu, jeho veľkú odolnosť na tlak i na ťah, dokonalé využíva moderná architektúra. Železobetón patrí medzi hlavné stavebné materiály dneška. Betón sa v polotekutom alebo kašovitom stave sype alebo leje do foriem /drevené alebo kovové debnenie, kde sú uložené oceľové prúty/ a po jeho stuhnutí vzniká ucelená pevná hmota.
Louis Sullivan, bankový dom v New Yorku, 1895: V Amerike vynašli a začali v posledných desaťročiach minulého storočia stavať mrakodrapy, ktoré mali oceľovú kostru vyplnenú murivom. Mrakodrap umožňuje veľmi dobre využiť pozemok, na malej ploche môže vo vysokom dome mnohonásobne opakovať poschodia. Pretože hospodárenie s pôdou a potreba sústrediť v mestách určité funkcie na malú plochu sú často nevyhnutné požiadavky, má vynález mrakodrapu veľký význam.
Adolf Loos, obchodný dom Goldmann a Salatsch vo Viedni /1899-1910/: Veľká väčšina stavieb z konca minulého a začiatku nášho storočia svojimi vonkajšími formami naväzovala na historické vzory, ich priečelia boli preplnené rôznymi stĺpmi, sochami, ozdobami. Takýchto domov sa zachovalo dosť aj v našich mestách. Pokrokoví architekti bojovali proti takejto falošnej pozlátke a propagovali jednoduchú, hladkú architektúru. Krása jednoduchosti patrí medzi príznačné črty novodobej architektúry. Brnenský rodák A. Loos, bojovník za pravdivú a prostú architektúru, navrhol tento obchodný dom vo Viedni, ktorý postavili oproti oknám cisárskeho paláca. Cisár František Jozef bol vtedy rozhorčený, takáto architektúra sa vládnucim vrstvám nepáčila.
Otto Wagner, sieň poštovej sporiteľne vo Viedni, 1904-1906: Táto sieň a celá budova poštovej sporiteľne bola na svoju dobu rovnako revolučná jednoduchou architektúrou ako Loosove domy. Je veľmi ucelená, jasná a prostá.
August a Gustáv Perret, priečelie obytného domu na Franklinovej ulici v Paríži, 1903: Prvý z obytných domov, na ktorom sa viditeľne uplatnila železobetónová konštrukcia. Priečelie je zalomené dovnútra a umožňuje cez široké okná a balkóny prístup svetla do všetkých miestností. Železobetónová rámová konštrukcia je viditeľná, nezakrytá a uplatňuje sa ako novodobý architektonický prvok /dovtedy architekti železobetónové konštrukcie zakrývali historizujúcimi prvkami - antickými stĺpmi, ozdobami atď./.
A. a G. Perret, pôdorys domu na Franklinovej ulici v Paríži, 1903: Štíhle železobetónové stĺpy a železobetónová kostra umožňujú, že steny medzi miestnosťami sú tenké a ľahké, tieto steny nie sú totiž nosné, len oddeľujú a izolujú miestnosti navzájom. Železobetónová kostra umožnila aj uvoľnenie pôdorysu /t.j. jeho ľubovoľné usporiadanie/ a také zakrivenie priečelia, pri ktorom je každá miestnosť priamo a dokonale osvetlená, čo dovtedy nebývalo v nájomných obytných domoch zvykom. Bratia Perretovci boli zakladateľmi modernej železobetónovej architektúry.
Josef Gočár, Wenkov, obchodný dom v Jaroměři, 1909: Josef Gočár, žiak Otta Wagnera /obr.č. 7/, je tiež jedným z priekopníkov svetovej novodobej architektúry. Na tomto obchodnom dome umiestňuje medzi prvými v Európe pred nosné piliere predložené sklené priečelie, ktoré vytvára ucelenú zasklenú plochu. Táto zásada sa neskôr stala v novodobej architektúre bežnou /dnes sú to tzv. závesné steny/.
Národný umelec Dušan Jurkovič, vojenský cintorín na Ratunde pri Regetówe pod Javorzinkou v Haliči /1917/: Medzi priekopníkov novej architektúry v prvých desaťročiach nášho storočia patril popri Čechoch Janovi Kotérovi, Pavlovi Janákovi a Josefovi Gočárovi aj Slovák Dušan Jurkovič. Mimoriadne citlivo vedel spájať prvky ľudovej architektúry s výtvarnými hľadiskami modernej architektúry. Na tomto cintoríne boli pochovaní vojaci, ktorí padli v prvej svetovej vojne, prevažne roľníci, a Jurkovič aj túto skutočnosť vyjadril prostou a vznešenou formou, použijúc formy aj materiál /kameň, drevo šindeľ/ blízke ľudovej architektúre. Roku 1945 bol Jurkovičovi udelený titul národného umelca.
Peter Behrens, hala na výrobu turbín v závode spoločnosti AEG v Berlíne, 1909: Táto stavba významného nemeckého architekta Behrensa dokazuje, že aj priemyselné podniky môžu byť architektonicky dokonale riešené. Uplatňujú sa na nej základné prvky novodobej architektúry: veľké zasklené plochy, oceľová rámová konštrukcia, súčasne sa však zachovávajú aj prvky tradičnej masívnej kamennej architektúry. Medzi ne patria mohutné murované rohové piliere, ktoré nie sú potrebné ako piliere nosné, ale len kvôli predstave pevnosti. Aj rímsa pozdĺž bočného priečelia je pri tejto rámovej konštrukcii zbytočná, ale architekt ju pokladal za vžitú a preto aj za nevyhnutnú. Behrens bol tej mienky, že budova nemá byť príliš presklená, aby nepôsobila priľahko. Pokladal za krásnu a monumentálnu len takú budovu, ktorá pôsobila ťažko, hmotne. V tomto názore sa Behrens pridŕžal minulosti, zásad, ktoré sa utvorili za tisícročia trvajúce minulé obdobia kamennej a murovanej architektúry.
Walter Gropius, hala továrne Fagus v Alfelde v Nemecku, 1911: V porovnaní s predchádzajúcou stavbou, na tejto stavbe sa už naplno uplatnili hlavné zásady novodobej architektúry. Železobetónový skelet /t.j. kostra/ umožňuje úplne presklené steny, okná sú aj na rohoch a celá budova pôsobí ľahko, odhmotnene. Veľké okná umožňujú najvhodnejšie osvetlenie vnútra fabriky. Gropius, na rozdiel od svojho učiteľa Behrensa, pokladal ľahkosť a vzdušnosť za krásu novodobej architektúry. Táto stavba je jednou z prvých, na ktorej je nová predstava krásy závislá najmä od nových stavebných materiálov, viditeľne dosiahnutá. Porovnanie medzi týmito dvoma stavbami /obr.č. 12 a 13/ názorne ukazuje rozdiely medzi včerajším a dnešným chápaním architektúry. /Poznámka: Odporúča sa tieto dva diapozitívy viac ráz vrátiť a porovnať/.
Robert Maillart, most Salgina-Tobel vo Švajčiarsku /1929-1930/: Odvážny a ľahko pôsobiaci železobetónový most tvorí harmonický protiklad k prírode. Takéto mosty sú vynikajúcimi dielami techniky i architektúry súčasne.
Le Corbusier, päť zásad novej architektúry /kresba Le Corbusiera z roku 1926/: V dvadsiatych rokoch nášho storočia zhrnul francúzsky architekt Le Corbusier zásady novodobej architektúry v týchto zásadách /na našom obrázku sú v ľavom stĺpci zásady novodobej architektúry, kým na pravom stĺpci sú zásady starej, tradičnej, murovanej architektúry. Vľavo hore vidíme pôdorys železobetónovej stavby, ktorej celá váha je na tenkých pilieroch; v pôdoryse sú tieto stĺpy ako neveľké body. Vpravo je murovaná stavba, s hrubými múrmi pokrývajúcimi veľkú časť pôdorysu. Dom na železobetónových pilieroch umožňuje ponechať prízemie voľné - záhrada môže pokračovať popod dom. Na rovnej streche môže byť obytná záhradná terasa. Tradičný dom vpravo je zapustený do zeme pivnicou a má vysokú strechu s povalou, ktorú nemožno použiť na bývanie alebo iné dôležité životné funkcie. Dom so železobetónovou kostrou /skeletom/ umožňuje deliace steny v každom poschodí ľubovoľne usporiadať; tieto steny nemusia byť nad sebou ako pri murovanej stavbe /vpravo/, pretože sú ľahké a celú váhu poschodia nesú piliere. Dom so železobetónovými piliermi môže mať široké okná na celom priečelí a sklené steny vysunuté pred nosné stĺpy /ako je to už pri Wenkovom obchodnom dome v Jaroměři roku 1909, obr. 10/. Tradičný murovaný dom dovoľoval len pomerne úzke okná, pretože vonkajšie nosné múry sa nesmeli priveľmi zoslabiť a preklady ponad okná /obyčajne klenuté z tehál/ nemohli byť príliš široké. Z toho vyplýva, že novodobá železobetónová /podobne aj oceľová atď./ stavba umožňuje aj lepšie osvetlenie než stavba tradičná, ako to ukazujú obrázky naspodu. V týchto bodoch sú zhrnuté, pravdaže, len hlavné prednosti skeletovej stavby.
Le Corbusier, vila Savoye v Poissy vo Francúzsku /1929 -— 1931/: Na tejto stavbe vidíme v praxi uskutočnené zásady novodobej architektúry. Je to dom na pilieroch so širokými oknami, s plochou strechou a visutou záhradou. Le Corbusier obľuboval kockovité tvary, ktoré pokladal za najkrajšie - aj táto estetická predstava je tu plne vyjadrená.
Le Corbusier, štandardná kostra zo železobetónu na obytné domy nazvaná "Domino": S myšlienkou na takéto sériovo vyrábané železobetónové domy sa začal Le Corbusier zaoberať roku 1914: prvé domy podľa tejto predstavy sa začali stavať roku 1929. Mnohí novodobí architekti sa dôkladne zaoberali otázkou spriemyselnenia stavebníctva, pretože si uvedomovali, že bytovú otázku treba riešiť v najširšom meradle, teda prekonať ručnú a remeselnícku prácu v stavebníctve.
Walter Gropius, desaťpodlažné, tzv. doskovité obytné domy: Walter Gropius, zakladateľ známej vysokej školy architektúry a užitého umenia "Bauhaus" /najprv vo Weimare, neskôr v Dessave, zatvorená roku 1933 Hitlerom/, zameral svoje úvahy na výskum najvhodnejších foriem bývania v mestách. Dospel k názoru, že takými môžu byť len vysoké domy, pretože umožňujú, aby medzi domami boli veľké voľné plochy zelene a pritom sa dosahuje značné množstvo obyvateľov na hektár, čo pri nižšej zástavbe nie je možné. Všetky byty sú obrátené na juh. Pôdorysy bytov sú dôkladne premyslené podľa úkonov, funkcií, ktoré sa v nich budú uskutočňovať. Smer architektúry, ktorý vychádza z funkcií ľudského a spoločenského života, sa volá funkcionalizmus. Vznikol v dvadsiatych rokoch nášho storočia. Gropius bol jeden z jeho spoluzakladateľov.
Walter Gropius, obytné domy sídliska Siemensstadt v Berlíne /1930/: V tomto čase navrhli pokrokoví architekti v mnohých štátoch niekoľko dobrých robotníckych sídlisk. Pretože robotníci nemali možnosť platiť vysoké nájomné, architekti sa veľmi zaoberali aj o otázkou tzv. najmenšieho bytu.
Ludvik: Mies van der Rohe, vila Tugendhat v Brne /1930/ : Mies van der Rohe zastával názor, že krásna architektúra sa opiera o prísne geometrické pravouhlé tvary a o krásu samej techniky. Okrem toho propagoval veľké, otvorené priestory. V bytoch jedna miestnosť prechádza bez výraznejšieho oddelenia do druhej a vnútorný priestor voľne do okolitej prírody. Tieto zásady uplatňoval najmä na stavbách víl. Vila Tugendhat je prvou tohto druhu v Európe.
Frank Lloyd Wright, dom Averyho Coonleya v Riverside, Illinois, USA /1908/: Najvýznamnejší americký architekt F.L. Wright, žiak Sullivana /obreče 5/, prispôsoboval svoje stavby jednak účelu a funkciám, jednak - a to veľmi citlivo - aj prírodnému prostrediu. Obytné domy, ktoré navrhoval, sa voľne rozrastali z prírody, netvorili ucelené geometrické útvary, ako napr. stavby Le Corbusiera. Svoju architektúru nazýval organickou, čím chcel vyjadriť, že stavba má tak spĺňať všetky požiadavky ako organizmus.
Frank Lloyd Wright, dom E. Kaufmanna, tzv. dom s vodopádom v Bear Run v Pensylvánii, USA /1936-1939/: F.L. Wright používal pre svoje stavby spočiatku len prírodné materiály. Na tejto stavbe použil po prvý raz železobetón ako hlavný materiál a uplatnil jeho charakteristické vlastnosti: možnosť vytvoriť veľké vysunuté časti a veľké hladké plochy. Aj na tejto stavbe zachováva úzke spojenie s prírodou a okrem betónu používa aj prírodný kameň a drevo. Veľké geometrické útvary terás a striech pôsobia v zachovanej prírode veľmi výrazne.
V. Tatlin, návrh na pamätník Tretej internacionály v Moskve, vysoký 400 m /1920/: Po Októbrovej revolúcii sa v Sovietskom zväze utvorilo významné stredisko novodobej architektúry. Mladá sovietska architektúra vynikala vo svojich návrhoch /stavalo sa vtedy ešte veľmi málo/ technickou priebojnosťou a odvážnosťou. Vznikol sovietsky konštruktivizmus, ktorý silne ovplyvňoval hnutie modernej architektúry v celej Európe i v Československu /sám pojem konštruktivizmus vznikol v ZSSR/. Tatlin navrhol tento památník vo forme špirály z kovovej konštrukcie. V tomto období hľadania architektúry, ktorá by zodpovedala socialistickej spoločnosti sa, prirodzene, objavili aj mnohé prehnané, neuskutočniteľné alebo jednostranné predstavy. Popritom však práve v dvadsiatych rokoch došlo k prvým významným teoretickým a praktickým úspechom aj na úseku rozvoja socialistickej architektúry.
A. Silčenko, návrh budovy hlavnej správy priemyslu v Moskve /dvadsiate roky/: Návrhy sovietskych architektov dvadsiatych rokov prekvapujú svojou originalitou: dodnes nezostarli. Mnohé zo súčasných stavieb svetovej architektúry sa ponášajú na tieto návrhy.
V. Vesnin a ďalší, hydrocentrála na Dnepri, tzv. Dneprogres /1926-1932/: Bratia Vesninovci /traja/ patrili medzi najtalentovanejších architektov. Vladimír Vesnin so skupinou spolupracovníkov projektoval túto najznámejšiu stavbu prvej päťročnice. Je to jednoduchá architektúra a pôsobí monumentálne.
P. A. Golosov, budova vydavateľstva "Pravdy" v Moskve /dokončená 1935/: Až do rokov 1932-1933 sovietska architektúra bola v prednej línii svetovej architektúry. Budova vydavateľstva "Pravdy" patrí do prvého, konštruktivistického obdobia sovietskej architektúry a nie je ešte poznamenaná zbytočným okrašľovaním, ktoré sa v nej neskoršie prejavovalo. Pod vplyvom ovzdušia kultu osobnosti začali sa totiž v sovietskej architektúre uplatňovať črty parádnosti, začalo sa zbytočne zdobiť a používali sa rôzne historické formy — vežičky, stĺpce ap. To stavby veľmi zdražilo a nezodpovedalo aní vkusu moderného človeka. Roku 1954 po kritike týchto chýb sa sovietska architektúra týchto črt zbavila.
Josef Havlíček a Karel Honzík, budova Ústrednej rady odborov, bývalý Všeobecný penzijný ústav v Prahe /1929/: Na tejto budove, ktorá v čase svojho vzniku patrila medzi popredné dielo avantgardnej architektúry v svetovom meradle, uplatňujú sa niektoré celkom nové zásady architektúry a stavby miest. Dovtedy sa v mestách stavali uzavreté bloky, vo vnútri s dvorom. V tomto prípade sa naopak uprostred stavebného pozemku postavila budova, pozostávajúca z dvoch križujúcich sa, pomerne úzkych hmôt. Budova je zo všetkých strán voľná, prístupná svetlu, vzduchu i pohľadu a pôsobí silne plasticky /domy, ktoré ohraničujú ulice, vytvárajú skôr len plochy/. Budova bola na svoj čas najmodernejšie i technicky vybavená /klimatizácia, rýchlovýťahy ap./. Má vodorovné priebežné okná, presklené schodiská a je obložená keramickými obkladačkami.
Bohuslav Fuchs, domov Elišky Machovej v Brne /1930/: Vynikajúcu úroveň československej avantgardnej architektúry potvrdzuje aj táto stavba, vyznačujúca sa jasnými a čistými tvarmi a proporciami. Výraznú kostru tvoria priečne múry a delenie sklených okien a dverí ešte oživuje hru svetla a tieňa. V domove bývali slobodné pracujúce ženy.
Bohuslav Fuchs, ozdravovňa "Morava" v Tatranskej Lomnici /1932/: Do prírody veľmi citlivo umiestnená architektúra. Obývacia časť sa jasne odlišuje od spoločenského krídla. Krásu tejto architektúry podmieňujú dokonale vyvážené pomery veľkých hmôt a plôch obieleného betónu a skla.
Akademik Emil Belluš, mlyn v Trnave /1937/: Novodobá architektúra sa vyvíjala aj na Slovensku. /Významné stavby z tridsiatych rokov: Bývalý vysokoškolský internát "Lafranconi" v Bratislave od Kl. Šillingera /1927/; obytné domy bývalého stavebného družstva "Nová doba" v Bratislave, B. Weinwurm /1935/; budova SVŠT na Vazovej ulici, bývalá učňovská škola v Bratislave, Grossmann a Balán, 1930, ozdravovňa v Trenčianskych Tepliciach, B. Krejčar, 1931-1932, kúpalisko Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach, B. Fuchs, 1937; sanatórium pre tuberkulóznych vo Vyšných Hágoch, F. Libra a J. Kann, 1937-1938 atď./. Zásady novodobej architektúry sa uplatňovali aj na priemyselných stavbách. Podľa svojich rozličných funkcií sú jednotlivé časti tohto mlyna jasne odlišné a tvoria spolu dokonalú jednotu. Toto dielo malo v čase svojho vzniku medzinárodný ohlas.
y
