Slnko

Slnko – stred slnečnej sústavy: Slnko je hlavné teleso slnečnej sústavy. Obiehajú okolo neho veľké planéty takmer v kruhových dráhach a malé planétky v eliptických, sploštených dráhach.

Ročné obdobia: Aj Zem obieha okolo Slnka, pričom je jej os naklonená k rovine dráhy obehu. To spôsobuje, že sklon lúčov dopadajúcich na zemský povrch sa v priebehu obehu mení, čím vznikajú ročné obdobia.

+19

Zdanlivá veľkosť slnečná: Planéty najbližšie k Slnku sú v poradí: Merkúr, Venuša a Zem. Povrchové teploty týchto planét sú 230 °C, asi 100 °C, na rovníku asi 35–40 °C. Pritom sa Slnko z týchto planét javí vo veľkostiach podľa obrázku /najmenší kotúč je Slnko pozorované zo Zeme/.

Vzdialenosť Slnka: Vzdialenosť Slnka sa môže určiť z prechodu Venuše pred slnečným kotúčom. Pozorujeme ho z dvoch miest na tom istom zemskom poludníku a určíme tetivy, ktorými Venuša cez slnečný povrch prechádza. Určila sa na 149 500 000 km.

Slnečné zatmenie: Keď sa Mesiac na svojej dráhe okolo Zeme postaví presne pred Slnko, zakryje ho; tento jav nazývame zatmenie Slnka. Úplné zatmenie vznikne, keď sa celý slnečný kotúč zakryje mesačným.

Prstencové zatmenie Slnka: Mesiac nie je vždy rovnako vzdialený od Zeme. Ak je najďalej, vidieť Slnko pod väčším uhlom a pri zatmení prečnieva svietiaci prsteň okolo tmavého mesačného kotúča. Tak vzniká zriedkavé prstencové zatmenie.

Čiastočné zatmenie Slnka: Keď sa tri telesá: Slnko, Mesiac a Zem nedostanú presne do jednej priamky, môže Mesiac zakryť len časť Slnka – vzniká čiastočné zatmenie.

Situácia pri zatmení Slnka a Mesiaca: Zatmenie Slnka pozorujeme ako úplné len z tej časti Zeme, na ktorú padá plný tieň Mesiaca. V poltieni sa zatmenie javí ako čiastočné.

Veľkosť Slnka a planét: Slnko obsahuje temer 1000 ráz viac hmoty než všetky planéty spolu. Na obr. je porovnanie veľkostí telies slnečnej sústavy. Kruh pritom značí slnečný kotúč.

Slnko je teleso s vlastným žiarením: Slnko je zdrojom žiarení: tepelného, viditeľného /svetla/ a ultrafialového. Dôležitá je časť viditeľného svetla tvoriaca spektrum, v ktorom najviac svieti časť žltozelená.

Chemické zloženie Slnka: Pomocou slnečného spektra s tmavými Fraunhofferovými čiarami sa zistilo zloženie povrchových vrstiev Slnka a fakt, že je na Slnku najviac vodíka, potom hélia; posledne menovaný prvok bol skôr poznaný na Slnku než na Zemi.

Slnečná korona: Pri úplnom zatmení Slnka možno pozorovať svietiacu vysokú atmosféru Slnka nazývanú korona.

Koronograf: Koronu môžeme pozorovať i bez zatmenia, a to prístrojom zvaným koronograf, ktorý vytvára umelé zatmenie.

Slnečné protuberancie: Keď si pri zatmení všímame slnečný obrys, pozorujeme, že zo Slnka šľahajú plamenné jazyky – protuberancie. To sú výbuchy dosahujúce výšku až niekoľko stotisíc kilometrov.

Fotosféra a slnečné škvrny: Keď fotografujeme svietiaci slnečný povrch, môžeme na ňom pozorovať zrnitosť – granulácie a tmavé miesta – slnečné škvrny. Svietiaci slnečný povrch voláme fotosféra.

Spektroheliogram: Spektroheliogram je fotografia slnka vo svetle niektorej spektrálnej farby. Ukazuje, ako je rozložená látka, ktorej patrí svetlo.

Chromosferické erupcie: Na slnečnom povrchu niekedy pozorujeme jasnejšie svietiace časti povrchu, tzv. chromosferické erupcie, ktoré sú zdrojom kozmického žiarenia. Pri zvýšenej slnečnej činnosti družice /obežnice/ Zeme s astronautmi nevypúšťajú.